Ústav slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, hlavný redaktor Fedor Matejov
Doterajší výklad slovenského romantizmu nemožno považovať za dostačujúci a proces jeho poznávania za uzatvorený a zavŕšený, konštatovalo sa na medzinárodnom seminári o problémoch romantizmu v slovenskej literatúre. Príspevky z neho publikuje monotematické dvojčíslo, v ktorom Jana Pácalová poukazuje na fakt, že pri hľadaní koreňov významu rozprávky pre slovenský romantizmus sa treba vrátiť k jej prvotnej funkcii: k chápaniu rozprávky ako literatúry, a nie náhrady za literatúru. Mesianizmus v poľskom a slovenskom romantickom myslení porovnáva Joanna Goszczynská a pripomína, že až do konca 60. rokov minulého storočia sa na Slovensku bral mesianizmus vo všeobecnosti ako jav periférny, škodlivý a ideologicky chybný.
René Bílik svoj príspevok Vznik minulosti uzatvára konštatovaním, že "čítanie prozaických prác slovenských romantikov napísaných v historickom žánri ukazuje na existenciu minimálne dvoch verzií tematizácie minulosti - skepticko-ironickej, zastúpenej prácami Jána Kalinčiaka, a oslavno-mýtickej, reprezentovanej prózami Jozefa Miloslava Hurbana". O romantickej irónii, ktorá patrí k základným pojmom výskumu romantizmu, hovorí príspevok Germana Ritza, ktorý ju sleduje ako formu úniku z nového modelu národných literatúr. "Pojem romantickej irónie sa začal používať vo výskume slovenského, českého, poľského či ruského romantizmu až v posledných dvoch desaťročiach," konštatuje Peter Zajac vo svojom texte Kocúrkovo ako slovenský antimýtus. (ba)
