Bola Francúzka a volala sa Juliette. Podala mi ruku s veľmi dlhými prstami a pri stisku mi jej mohutné prstene spôsobili bolesť. Všetky inštrukcie som dostal vopred. Stretli sme sa na miniatúrnom bratislavskom letisku, ako bolo dohodnuté. Pricestovala taxíkom, ja autobusom MHD. Začínalo sa svitanie, bola sobota 24. decembra a v pozadí spieval dojatý Chris Rea, ktorý sa znova vydal na Driving home for Christmas.
"Dobrý deň, volám sa Michal. Teší ma, že ste si ma vybrali. Rád vás spoznávam," predstavil som sa po anglicky. Na tieto vety mám manuál. V tejto brandži priezviská neexistujú a väčšinou ani pravé mená. No ja sa zhodou okolností naozaj volám Michal. Neprezradil som, že trocha rozumiem francúzsky, aby som si uchoval aspoň jednu výhodu.
"Aby bolo medzi nami jasno. Ja nie som z tých, ktoré si ťa objednávajú do postele. Budeš vianočné prekvapenie pre moju dcéru. Študuje tam cez Erazmus, rok som ju nevidela, bude mať radosť."
"Ako si želáte, Juliette," odvetil som a uľavilo sa mi. Minule som jednu staršiu taliansku dámu každé dve hodiny uspokojoval orálne a ak sa mi to nepodarilo do dvoch minút, trieskala ma po hlave časopisom Vogue. Som od klientok zvyknutý na kadečo, no ten časák bol zabalený v igelite a z oboch strán trčali tvrdé obaly krémov.
"Toto si hoď na seba, Michal," rozkázala Juliette a podala mi plnú nákupnú tašku. Bola veľmi vysoká, asi štyridsaťročná a na tvári mala až nemožne vysoko položené lícne kosti.
"Samozrejme, veľmi rád, ďakujem vám," odpovedal som. So všetkým povinne súhlasím, takže som si na záchode navliekol kostým: červené nohavice a špicatú čiapku, neskutočne široký kabát s bielymi gombíkmi, dlhú bielu bradu a obrovské čižmy so spiežovcami.
Vydrž, je to iba hra pre malé dieťa a uživí ťa to nasledujúce tri mesiace, opakoval som si. Som muž na telefóne, pracovník eskortnej služby. Inak som nezamestnaný herec. Čakám v malom prenajatom byte, kým si ma niekto vyberie. Robím to len dočasne, hovoril som si uplynulých pätnásť mesiacov.
Bratislava je plná osamelých Kórejok, unudených Francúzok, utrápených Američaniek a nešťastných Číňaniek. Ich manželia pracujú šesť dní v týždni roztrúsení po krajine aj stovky kilometrov ďaleko. Na ich manželky pri podpise miliardových investičných zmlúv nikto nemyslel, preto sa rozmohli eskortné služby. Rodinu i známych klamem, že cestujem do zahraničia hrávať divadlo. Šírim rozprávky o tom, čo všetko som v cudzine dosiahol. Pritom ženy si ma zo širokej ponuky volia tak zriedkavo, že ledva zarobím na nájomné.
"Potrebujete diskrétneho spoločníka? Túžite spoznať stredoeurópskych mladých mužov? Nech sa páči, emailom vám obratom zašleme katalóg. Naši páni sú zdraví, inteligentní, slušní a ovládajú cudzie jazyky. Toto nie je erotická služba, ale vašej fantázii sa medze nekladú. Duchaplná konverzácia, decentný sprievod pri nákupoch alebo zábavný partner na dlhé zimné noci," znie z telefónneho záznamníka agentúry, ktorá ma zastupuje. Ten hlas som nahovoril ja. Keď mi platia sto eur za hodinu, viem byť neuveriteľne nežný, jemný a chápavý. Počas vianočných sviatkov stúpol záujem päťnásobne. Beztak som nemal s kým tráviť Štedrý večer, takže som ponuku uvítal.
Odovzdali sme s Juliette kufre a prešli colnou kontrolou. Brutálne som štrngotal a pochopil som, že toto bude naozaj jingle all the way, rachotenie počas celej cesty. Nastúpili sme do lietadla smer Lisabon. Mnohé zákazníčky sa v týchto chvíľach chcú rozprávať, zverovať a sťažovať sa na manželov. Som veľmi dobrý a pozorný poslucháč, no Juliette ma nepotrebovala. Nasadila si slúchadlá a počúvala vianočný televízny program vysielaný v kabíne. Aby som si nemusel všímať zvedavé pohľady cestujúcich, urobil som to isté. V ušiach sa mi rozozneli slová: last Christmas, I gave you my heart, but the very next day, you gave it away, this year, to save me from tears, I'll give it to someone special.
Len čo som vstal, aby som si z tašky nad hlavou vybral knihu, rozveselení sviatoční pasažieri dobiedzali: "Kde máš soba a sánky, ty chudák? Hej, navaľ darčeky, Santa! Počúvaj, čo to máš za šaty? Nie si ty náhodou gej? Pozrite sa, teplý Dedo Mráz, debil!"
Mám v práci prísne zakázané hnevať sa, robiť hysterické výstupy alebo nebodaj nadávať. Preto som sa na odplatu na všetky strany usmieval a tváril som sa, ako keby mi tí ľudia hovorili, že som najmilší človek, akého kedy stretli. No v skutočnosti na mňa padalo totálne zúfalstvo. Ešte pred desiatimi rokmi mi tvrdili, že som jeden z najtalentovanejších hercov svojej generácie. Teraz mám dvadsaťdeväť a som Dedo Mráz. Pri prestupe na frankfurtskom letisku som zažíval peklo. Pristavovali sa pri mne deti a recitovali mi básničky, spievali pesničky, hovorili vinšovačky, v očiach iskierky nádeje a vrúcneho očakávania odmeny. Ospravedlňoval som sa im po slovensky, azda aby pochopili, že som chudobný a fakt im nemám čo darovať.
"Mami, prečo je tento Santa Claus taký zlý a nič mi nedal?" rozplakalo sa dievčatko.
"Toto nie je Santa, ale chorý ujo z východnej Európy. Poď rýchlo preč!" povedala dieťaťu matka. "Mohli ste jej dať aspoň nejakú drobnosť! Ste riadny lakomec! Úbohé deti!" okríkla ma cez plece žena.
Po dvadsiatej veršovačke som nevydržal, apaticky som si sadol chrbtom k deťom, pozoroval som sivú odletovú dráhu a rátal minúty. Dúfal som, že na ďalekom juhu Deda Mráza vôbec nepoznajú. Lenže ani druhé lietadlo neznamenalo vyslobodenie. Už keď som prechádzal pomedzi sedadlá, nedočkavé deti aj opití dospelí ma ťahali za šaty a dožadovali sa darčekov. V kabíne vládla o desiatej doobeda štedrovečerná atmosféra. Vpredu stál krepový snehuliak pri vysvietenom umelohmotnom stromčeku. Z reproduktorov burácali koledy v portugalčine a potom znova: once bitten and twice shy, I keep my distance, but you still catch my eye. Tell me baby, do you recognise me? Well, it's been a year, it doesn't surprise me. Melancholicky som sníval, že sa rozplyniem a na sedadle zo mňa zostanú len pokrčené červené šaty.
"Prepáčte, milé deti, je mi to ľúto, ale naozaj nič pre vás nemám. Rád by som vás všetky obdaroval, ale prosto to nejde," opakoval som.
Jeden chlapček sa mi nečakane prikvačil na nohu ako kliešť, nepustil sa a doslova žobral o odmenu za pieseň. Venoval som mu aspoň syrový sendvič a biely plastový príbor, ktorý som dostal od letušky a on sa na chvíľu upokojil. Jeho mladší brat sa pri pohľade na mňa srdcervúco rozreval. Juliette ma na vedľajšom sedadle ignorovala, čítala si palubný magazín a počúvala hudbu. Nenávidel som ju za to hádam ešte viac ako tú všadeprítomnú pieseň.
Pristáli sme v hrozných turbulenciách do hustého sneženia. Pilot oznámil, že nastala najchladnejšia zima, akú Portugalsko v tomto storočí zažilo. Môj príchod s cinkaním vzbudil taký rozruch, že ma obstúpili policajti. Najprv som sa preľakol, no potom som zistil, že sa so mnou chcú fotografovať. Na batožinu sme čakali absurdne dlho. Po celý čas na mňa mierili mobily, a tak som pózoval a potil sa v ťažkom kostýme.
"Odkiaľ si, Santa Claus?" spýtal sa ma akýsi Portugalec.
"Dobrý deň! Prichádzam k vám z Bratislavy," odvetil som, ako keby ma niekto oficiálne vítal.
"Koľko stupňov je tam u vás pri severnom póle?"
"O dosť viac ako tu," povedal som už s kufrom v ruke.
Vtedy som uvidel Juliettinu dcéru. Stála osamelo uprostred haly s roztvorenými ústami a mne bolo jasné, že v nich ešte pred chvíľou zvierala cigaretu, ktorú teraz vystriedala žuvačka. Jej iskrivé sivé oči vyzerali v obrube mihalníc s maskarou až čierne. Mala nádherné, husté hnedé vlasy prichytené na tyle, a kývala obrovskou ružovou kabelkou, do ktorej by sa celá zmestila. Mohla mať tak pätnásť a bola nizučká. Veľké, naľakané oči ešte zdôrazňovali chudosť vpadnutej tváre a celého tela. Márne sa pokúšala udržať prísny a opovržlivý výraz, keď uvidela mamu, rozosmiala sa a zvýskla, ako to dokážu len dlho odlúčené dcéry. Dosť dlho som neprehovoril, len som sa na ňu díval, a hoci som sa tomu bránil, pociťoval som akúsi nezadržateľnú radosť. Už som vedel, ako sa Juliette pomstím. Zvediem toto dievča. Bola mojou jedinou šancou na darček, ak nie ona, tak dnes večer opäť nedostanem vôbec nič.
"Toto je Michal, tvoj osobný Santa Claus," predstavila ma Juliette tónom, akým sa oslovujú trojročné deti. Absolútne nechápala, že jej dcéra sa za rok stala úplne iným človekom.
"Čau, ja som Sophie," povedalo dievča zvonivým hlasom a podali sme si ruky.
"Nezarecituješ Santovi básničku? Možno ťa odmení," spýtala sa Juliette infantilne.
"Mama, prosím ťa! Vieš, koľko mám rokov?"
"Aj tak nemám darčeky," odvetil som. "Už som sklamal pol Európy a teraz mierim sem."
Pred halou na nás spoza rohu zaútočila strašná víchrica. Páčilo sa mi to, sneh zavial cesty, bolo ho čoraz viac a vŕzgal pod nohami. V taxíku sa Juliette posadila dopredu a s dcérou sa zhovárala po francúzsky. Skôr než som stihol na zadnom sedadle nájsť polohu pre svoje nemožné topánky, Sophie mi na zlomok sekundy zovrela dlaň. A potom ešte raz. Takýto vývoj ma rozveselil. Ani som nestihol vyrukovať so svojimi zvyčajnými postupmi. Bude to ešte ľahšie, než som očakával.
Po pár zákrutách mi bolo jasné, že šofér jazdí na letných pneumatikách. Hrôza fujavice mi pripadala čoraz krajšia. Za oknom som nevidel nič, len halucinácie vločiek, vetra a hmly. Lisabon sa rozplynul, zato Sophie sa v mojej hlave rozprestierala čoraz väčšia. Jej ukazovák bol veľmi zvedavý.
"Nemá zmysel prechádzať sa. Pozrieme si mesto z výšky a pôjdeme na slávnostnú večeru. Zavedieš nás na tú vyhliadku, o ktorej si mi písala?" spýtala sa Juliette po anglicky.
"Samozrejme, mami a potom vám ukážem dva dobré podniky," odvetila Sophie. Jej drobná dlaň prekvapivou silou stlačila vnútornú stranu môjho stehna. Ten tajomný kontakt nás každým okamihom navzájom pripútaval. V starom meste žiarila cez bielobu snehu záplava oranžových svetelných ozdôb. Uviazli sme v zápche, tak sme radšej zaplatili a pešo sa brodili labyrintom štvrte Baixa-Chiado. Kostým premokol do nitky, no bolo mi horúco. Starodávne úzke električky napriek kalamite svišťali obrovskou rýchlosťou.
Výťah do bieleho pekla nad hlavami sa volal Santa Justa a týčil sa uprostred rovnomennej úzkej ulice.
"Už sa teším hore," klamal som, keď som kupoval tri lístky.
"Postavil to nejaký Francúz v roku 1902, neogotika. Milujem výšky, bola som tam už toľkokrát, je to zážitok," vysvetľovala Sophie. Prstami sme si už vedeli povedať celé vety. Vošli sme dnu úplne na konci zástupu a v poslednom okamihu pred štartom sme vystúpili. Za oknom a mrežami som videl Juliette, spínala ruky za stúpajúcimi dverami, do ktorých búšili vločky a lepili sa na sklo. Kabína sa s ňou vzniesla do výšky štyridsaťpäť metrov nad úroveň ulice.
"Môžeš mi dať trocha z toho, čo si si dala?" spýtal som sa.
"Samozrejme, Santa," povedala. Dodnes neviem, čo to vlastne bolo, lebo mi to vložila do úst ústami. Pôsobilo to ako prechod z dusnej horúčavy do zimy a zasa späť. S pôžitkom som vdychoval mrazivý vzduch a moja pozornosť sa roztrieštila do každej letiacej vločky. Nadobudol som dojem, že Lisabon odjakživa poznám: Zlatnícka ulica, rieka Tejo, veža Belém. Doslova fyzicky som cítil, ako sa mi rozširujú zreničky.
Zašli sme na akýsi žúr, kde som vyvolal veľký ohlas. Ľudia vo veku Sophie a v rovnakom stave na mňa neprestajne kričali: "Hej, Santa, poď si zahuliť! Nepriniesol si z Nórska dáky matroš?"
"Žiaľ, všetko som už rozdal deťom, ktoré celý rok poslúchali," odvetil som.
V burácavej temnote a horúčave sa závratne leskli vianočné gule, strieborné girlandy aj vysoká jedlička. Na mohutnom plochom televízore bol pustený program s videoklipmi. Znova - tí štyria, horská chata zasypaná snehom, večierok, na nohách rodžery a na telách oceľovomodré prešiváky stiahnuté opaskom: I wrapped it up and sent it, with a note saying "I Love You" I meant it. Now I know what a fool I've been, but if you kissed me now, I know you'd fool me again.
Sophie zastala tak blízko pri mne, že sa nám takmer dotkli nosy. Na svete boli len jedny takéto oči. Uvedomil som si, že nemám ani potuchy, ako sa správať k ženám, ktoré si ma nezaplatili.
"Tak ideme už do postele alebo čo?" zavolala mi Sophie do ucha.
Prestával som rozumieť, čo sa deje. Keď som si v spálni ľahol, cítil som, akoby to niekto robil namiesto mňa. Na vedľajšej pohovke sa prevaľoval iný pár a na dlážke ďalší. Sophie ma nútila, aby som si na sebe nechal väčšinu svojho kostýmu. Asi najviac mi na tom vyhovovalo, že tam bolo trocha tichšie ako v obývačke. Celé to trvalo len šesť minút. Vzápätí ešte nahá Sophie chytila do ruky mobil.
"Ďakujem ti za darček, mami," povedala po francúzsky. "Trocha nešikovný a hrubý, ale dalo sa. Zrejme je to Rus. Posielam ti ho naspäť, dobre?"
Odpoveď som nezachytil. Vybehol som z izby a po dvadsiatich piatich rokoch som sa znova rozplakal pri stromčeku. V zúrivosti som rozbaľoval darčeky, ktoré mi nepatrili, a bral som ich do tašky. Pri odchode z bytu mi na rozlúčku v ušiach burácali slová: a face on a lover with a fire in his heart, a man undercover, but you tore me apart, now I've found a real love, you'll never fool me again.
Zamieril som von. Odporovať víchrici bolo vylúčené. Potreboval som eskortu akéhokoľvek druhu. Jediné, čo som v meste poznal, bol ten hrozný výťah. Ešte som stihol poslednú sviatočnú jazdu o polnoci. S jednosmerným lístkom som nastúpil a ako Santa Claus som mieril na vrchol Santa Justa.
