univerzity. Tí na základe emočnej analýzy zistili, že v úsmeve slávnej Giocondy je 83 percent šťastia, deväť percent pohŕdania, šesť percent strachu a dve percentá hnevu. Holandskí vedci použili pri svojich výpočtoch počítačový program na rozoznávanie emócií, ktorý vytvorili v spolupráci s kolegami z Illinoiskej univerzity v USA. Program vraj dokáže odčítať z tváre šesť základných pocitov podľa miery vyšpúlenia pier a záhybov kože okolo očí.

Tajomným úsmevom Mony Lisy sa v minulosti zaoberala nejedna vedecká kapacita. Napríklad francúzsky historik Jules Michelet pred viac než sto rokmi zbadal v jej tvári niečo ako "hypnotizujúcu zlomyseľnosť". Mnohí historici umenia sa domnievajú, že k rozporným interpretáciám úsmevu prispela zvláštna technika maľby renesančného majstra. Ten totiž používal priesvitné farby, ktorými niektoré miesta aj viackrát premaľovával. Tým vraj postavu obostrel akousi záhadnou aurou. Vedci z Inštitútu Smitha Kettlewella v San Francisku zase s pomocou pokusných ľudí, ktorým zakrývali jednotlivé časti tváre Giocondy, zistili, že mámivú moc obrazu majú na svedomí len dve časti jej tváre - pery a okolie očí. Samotné oči - hoci sa často označujú za okná do duše - sa vraj na pocitovom pôsobení tváre nijako nepodieľajú.

Obraz, ktorý je najslávnejším exponátom parížskeho múzea Louvre, začal Leonardo da Vinci maľovať v roku 1503 a pracoval na ňom niekoľko rokov. Do Francúzska ho priviezol potom, čo zaň jeho objednávateľ, manžel Mony Lisy Francesco del Giocondo údajne odmietol zaplatiť, pretože sa mu nepáčil.