Máme za sebou 22. december, deň zimného slnovratu, teda najkratší deň a najdlhšiu noc roka na severnej pologuli. Aj Japonsko sa nachádza na rovnakej pologuli, v Tokiu vyšlo slnko okolo 6:47 h a zapadlo asi o 16:31. V ten deň je zvykom dávať si horúci kúpeľ, v ktorom pláva nakrájané juzu, akýsi kríženec medzi pomarančom a citrónom pôvodom z Číny. Tento rituál má byť prevenciou proti prechladnutiu v mrazivých dňoch. Kúpeľ dokonale rozprúdi krv v tele, čo dobre pôsobí na bolesti chrbta aj iných častí tela.
K decembru sa v Japonsku viaže množstvo zvykov. Niektoré súvisia s náboženstvom, iné s počasím, ďalšie sú iba poverami, čo sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Hlavným dôvodom, prečo sa toho toľko deje práve v decembri, je prichádzajúci Nový rok, najdôležitejšia udalosť a sviatok v živote Japoncov. Je to čas veľkého upratovania domu, aby sme do nového roku vstúpili s čistou a vyrovnanou mysľou.
Vyvrcholenie série zvykov a obradov je 31. decembra. V tú noc jedia všetci rezance z pohánkovej múky zvané soba a popritom si želajú dlhý život, o ktorom však každý vie, že je aj krehký, občas visí na vlásku. Presne tak ako to symbolizujú dlhánske tenučké rezance. Rezance soba sa musia zjesť do príchodu polnoci, inak nebudete mať šťastie na peniaze.
O dvanástej v noci začnú biť zvony chrámov. Presne stoosem úderov má vyslobodiť človeka od práve toľkých svetských nerestí. Zvony rozozvučia miestni obyvatelia, ktorí kvôli tomu stoja v rade. Na každého sa ujde jeden úder. To všetko sa odohráva dlho do noci, takže hromadná doprava funguje nepretržite.
Mnohí sa prichádzajú pomodliť do chrámov za dobré zdravie a bezpečie seba a svojej rodiny. Ľudia sa neváhajú vybrať do kopcov a na breh oceánu, aby mali čo najlepší výhľad na prvý východ slnka. A potom nasledujú tri sviatočné dni, keď Japonci oddychujú a leňošia v kruhu rodiny, až kým sa opäť nezačne pracovný zhon.
Japoncom záleží na ich histórii a tradíciách. Sú na ne hrdí. Bez ohľadu na to, či zvyky súvisia s náboženstvom alebo nie, každodennou snahou je uchovať tradície a odovzdávať ich z generácie na generáciu. Za tých niekoľko rokov, čo som celkom odlúčený od japonských zvykov, však cítim, že moja japonská identita slabne. Veď pokiaľ moja pamäť siaha, nikdy som na Nový rok nevynechal soba rezance. Až kým som sa neoženil. Zohnať ich v týchto končinách nie je ľahké, jednoduchšie bolo vzdať sa ich. A zistil som, že to na môj život nemá žiadny negatívny vplyv.
Tento rok nás so ženou pozvali priatelia na silvestrovskú párty do rodinného domu. Na Silvestra sa teším, no pravdupovediac, mám zmiešané pocity. Na Slovensku tak trochu zámerne nepestujem japonské tradície, no na druhej strane mám obavy celkom sa ich vzdať. Žijem tu, mením sa, čo je prirodzené, a zároveň sa toho bojím. Naozaj zvláštny pocit.
Autor: MASAHIKO
