Dva týždne na XIX. zimných olympijských hrách v Salt Lake City, metropole štátu Utah, opäť raz nemilosrdne odhalili chorú podstatu slovenského športu. Nemáme osobnosti, systém, zatiaľ ani víziu. Máme len neprehľadné a neefektívne financovanie, pomiešané kompetencie a neprekonateľných šampiónov v hľadaní výhovoriek. Slzy na krajíčku, nechápavé krútenie hlavou, nevídaná štruktúra snehu, čudná nadmorská výška a útechy, že aj väčší súperi niečo dokázali zbabrať – to boli evergreeny uťahaných Slovákov v cieľových mixzónach.
Najdrahšia a najpočetnejšia výprava v histórii doterajších troch zimných hier dosiahla najúbohejšie výsledky. Keďže Slovensko sa nevošlo do medailového rebríčka, pomáhame si barličkou tzv. neoficiálneho bodovania, podľa ktorého sa ešte aj na 6. mieste môžeme vytešovať z bodu. Päťdesiat športovcov (z toho 23 hokejistov) v SLC s vypätím síl vydrelo dva chudobné bodíky za 5. miesto štafety biatlonistiek.
Aj to stačilo tejto inak sympatickej – aj keď vo vnútri chronicky žensky rozháranej – rodine na to, aby po príchode domov otváralo na oslavu šampanské. Tri ženy – Jašicová, Mihoková a Kutlíková – štartovali už na svojej tretej olympiáde. Návrat takýchto investícií je žalostný. Zaráža najmä tvrdenie trénera Juraja Sanitru, že piate miesto v Salt Lake je cennejšie než štvrté z Nagana, lebo konkurencia nespí. Má to byť alibi pre naše extenzívne bdenie? Takáto vzorka biatlonového myslenia, žiaľ, zrkadlí dedičstvo plošnej úradníckej interpretácie, že sa obstálo. Výnimočný finiš Mihokovej v štafete zachránil biatlon a jeho nadštandardné nároky (do Osrblia sa vždy zmestilo neúrekom peňazí). Deviate miesto Jašicovej na pätnástke bude tiež argumentom.
Bežci upaľujú dozadu
Ani Bajčičákov záblesk v podobe 12. miesta (po diskvalifikácii Španiela Mühlegga) na klasickej päťdesiatke nič nemení na bežeckom marazme. To, s čím sa predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár rozhodol skoncovať, pretrváva. Bežci sa naďalej na hrách len zúčastňujú podľa archaického Coubertinovho motta. Akokoľvek sa Ivan Bátory svedomite pripravoval, jeho olympijská bilancia je desivá. V Lillehammeri ‘94, Nagane ‘98 a SLC 2002 absolvoval dovedna desať štartov, no ani raz sa nedostal do prvej desiatky (v Salt Lake City, kde mal mať vrchol, dokonca ani do dvadsiatky). Podobne Jarka Bukvajová si počas troch olympiád najúspešnejšie udržuje len atraktívny účes. (I keď jej 10. miesto v Nagane na voľnej desiatke v slovníku našej funkcionárskej diplomacie je na prahu superlatívov.) V SLC si ho pri jedinom štarte (48. miesto) ani veľmi nerozstrapatila.
Fun na olympiáde
Kým deviate miesto mladej dvojice sánkarov Walter Marx – Ľubomír Mick naznačuje istú zmysluplnú perspektívu, slovenské boby sú skôr dobrodružstvom, ako je to napokon v tomto športe od monackého princa Alberta Grimaldiho po rozmanité exotické posádky istým kultom. Snoubordistka Šeďová zašla svoj štandard, ale povahovo je stavaná viac na „fun“, ako na vyraďovací stres v paralelnom obráku.
Krasokorčuliari (Babiaková a súrodenci Beständigovci), rýchlokorčuliar Užák, kombinátor Pšenko a trojica zjazdárov (Rajčan, Heimschild, Zuzulová) na ZOH debutovali, majú istý nárok na toleranciu. Kým však napríklad Heimschild v slalome asi sám najlepšie vie, prečo radšej skončil už na štvrtej bránke, osud sedemnásťročnej slalomárky Zuzulovej je úplne odlišný. Nešla na alibi, útočila. Z jej talentu by mohla časom vyrásť osobnosť formátu plavkyne Moravcovej. Zrejmé tiež je, že podobne ako Moravcová, ktorá sa na svetovú úroveň vyplávala v amerických bazénoch, potrebuje Zuzulová aj v tréningu špičkovú spoločnosť. Spolupráca s hviezdnou Kosteličovou je sľubný kapitál.
Hokejisti a Socha slobody
Už pred SLC bolo jasné, že naša úspešnosť i celý záujem slovenskej verejnosti o ZOH bude stáť a padať s vystúpením hokejistov. Tí, žiaľ, prekonali aj najčiernejšie sny. To, že vedenie i hráči opakovali, že vydali zo seba všetko, a preto sú na seba hrdí, profesionálov nectí. To je predsa elementárny predpoklad. Takticky sa dá po nepostupe akceptovať ich mediálna ofenzíva, i keď otvorený list mali hráči napísať už po Nagane. Na tlačovkách priamo v dejisku hier mnohí zahraniční novinári a funkcionári ani nevedeli o krivde vyplývajúcej z hracieho systému a nemožnosti použiť našich najlepších hráčov z NHL.
Po príchode domov sa však tréner Ján Filc dosť šokujúco bránil útokom, že im uškodila atmosféra očakávania medaily. Nezmysel. Po frustrácii v Nagane aj optimisti tŕpli, aby sa neopakovalo. Ak by od nich aj niekto čakal medailu, stále by bol tento „tlak“ smiešny v porovnaní s tým, čo prežíval neskorší víťaz Kanada. Po prehre so Švédskom manažér Gretzky čítal, že najväčšie hviezdy sú rýchle ako Socha slobody.
Akokoľvek kríva úroveň slovenskej Extraligy, operovanie jej chorobami je v súvislosti s nepostupom v SLC bohapustou výhovorkou, aj keď často inteligentne ozdobenou demagógiou. V Salt Lake predsa slovenská Extraliga mala nepodstatné zastúpenie. Tréneri i hráči takmer dva roky vedeli, aký systém ich na olympiáde čaká a čo tam išli vybojovať. Nariekať na systém ex post je zbabelé. Tak, ako oni vyžadovali od európskych hráčov, aby boli pripravení, že po vybojovaní postupu pôjdu domov, aby uvoľnili miesto hviezdam NHL, tak isto by mali mať silu priznať, že úlohu nezvládli. J. Filc predsa pred odletom do USA vyhlásil, že Peter Šťastný mu z predčasne uvoľnených hráčov postavil zlatú strednú cestu, ktorá mala potenciál na postup.
VOJTECH JURKOVIČ, Salt Lake City
