Väčšina rodín na Slovensku má dnes problémy uživiť vysokoškoláka. Hoci až 60 percent študentov pochádza z ekonomicky slabších rodín, len malé percento z nich má nárok na sociálne štipendium. Preto mnohí mladí ľudia popri vysokej škole pracujú, namiesto toho, aby čo najviac energie venovali štúdiu. Podľa prieskumov si takto pomáhajú najmä študenti ekonómie, práva a niektorých prírodovedných a technických odborov.
Pre tých, ktorí nespĺňajú podmienky na priznanie sociálneho štipendia, sa v školskom roku 1995/1996 otvorila možnosť požiadať o pôžičku zo Študentského pôžičkového fondu. Ale zákon, ktorý stanovuje podmienky, podľa ktorých môže študent dostať pôžičku, je zatiaľ orientovaný iba na malú časť študentov. Aj počet pôžičiek je obmedzený.
„Na Slovensku môže iba malé percento ľudí navštevovať vysokú školu. Vysokoškolsky vzdelaných ľudí pritom potrebujeme, aby sme obstáli vo svetovej konkurencii. Ale my stále tvrdíme, že musíme zachovať bezplatné školy, namiesto toho, aby sme stanovili rozumné školné a vytvorili systém pôžičiek a grantov pre študentov,“ hovorí Katarína Mathernová, ekonomická poradkyňa vicepremiéra Mikloša. „Pritom by sa mohla časť pôžičky odpustiť napríklad tým, ktorí by po skončení školy šli pracovať do verejnospospešných organizácií alebo do štátneho sektora.“ Napriek tomu, že pôžičky by mohli pomôcť vyriešiť problémy s financovaním učebníc, ubytovania a iných výdavkov, uchádza sa o ne len malá časť študentov. Zatiaľ čo v minulom školskom roku mohol fond vyhovieť len asi dvom tretinám žiadateľov, tento rok suma určená na pôžičky ešte nie je vyčerpaná.
„Ešte môžeme poskytnúť pôžičku tým, ktorí spĺňajú zákonné podmienky - najmä dobrý prospech a sociálne kritériá - lebo asi 350 žiadateľov odstúpilo od zmluvy,“ hovorí riaditeľ fondu Ľubomír Zburín. „Každý rok sa stane, že 200 až 300 študentov stratí záujem o pôžičku. Niektorí zanechajú štúdium, iní dostatnú sociálne štipendium, ktorému dajú prednosť. Požičané peniaze totiž vrátiť musia, zatiaľ čo štipendium nie.“
Študentov od pôžičiek odrádza predstava, že sa zadlžia. Mnohí odborníci však uprednostňujú pôžičky pred štipendiami práve preto, že zvyšujú motiváciu študentov - ten, kto si za vzdelanie platí, bude sa viac zaujímať o jeho kvalitu a využitie a bude sa k nemu aj zodpovednejšie stavať. Tvrdia tiež, že pôžičky sú lepšie ako štipendiá, pretože pri určovaní kritérií pre poskytovanie štipendií sa stáva, že podporu nedostanú práve tí, ktorí ju najviac potrebujú.
„Treba naučiť ľudí, aby investovali do svojej budúcnosti. Ale načo by si brali pôžičky, keď má byť vzdelanie zadarmo,“ hovorí Mathernová. „Zadarmo pritom nie je nič. Len takto platia cez dane vysoké školy aj tí, ktorí nikdy svoje deti na vysokú školu nepošlú aj preto, že si to nemôžu dovoliť. Tento systém sa mi zdá veľmi nespravodlivý.“
Podľa štúdií, ktoré porovnávajú výhody pôžičiek a štipendií, sú pôžičky strategicky užitočnejšie. Podporou alebo odpustením ich splácania totiž možno pritiahnuť študentov na štúdium vybraných odborov. Aj keď je na naštartovanie pôžičkového systému potrebný veľký vstupný kapitál, v porovnaní so štipendiami znižujú verejné výdavky a umožňujú tak podporu vyššieho počtu študentov.
