hovorí historik a vedecký sekretár SAV Dušan Kováč.
Medzinárodný problém
Zrušiť právnu normu, ktorá platila v minulosti, za úplne iných okolností ako dnes, by podľa historikov bolo veľmi ťažké. „Nešlo o československý problém, ale o medzinárodný. Obsah dekrétov bol vždy konzultovaný so spojencami. Sú súčasťou povojnového usporiadania Európy. Tí, ktorí hovoria o ich zrušení, by mali začať žiadať od USA, Veľkej Británie a Ruska, aby zrušili povojnové usporiadanie Európy,“ hovorí Kováč.
„Robiť z toho politikum je problém. To by sme mohli žiadať aj oficiálne zrušenie urbára Márie Terézie,“ hovorí historik Štefan Šutaj zo Spoločenskovedného ústavu SAV, autor štúdií o povojnových dejinách maďarskej menšiny. Aj urbár už síce dávno neplatí, ešte dnes sa však z neho niekedy vychádza, napríklad pri určovaní pozemkov.
Podobný postoj zaujal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v r. 1995 zamietol revidovať Benešov dekrét o konfiškácii majetku na základe argumentu, že bol vydaný v rozpore so základnými zásadami právneho štátu. „Poriadok, ktorý platil v minulosti, nemôže byť postavený pred súd v prítomnosti, ktorý je už poučený ďalšími skúsenosťami, a z týchto skúseností čerpá,“ uvádza sa v jeho odôvodnení.
O dekrétoch spolu českí, slovenskí, maďarskí, nemeckí či rakúski historici bežne diskutujú. „Pre historikov to nie je závažný problém. Tí vedia, o čo ide. Problém to je, keď to vyťahujú politici, a žiaľ musím povedať, že nie vždy tomu rozumejú,“ hovorí Kováč.
Mali sme slovenské normy
Pri diskusiách o dekrétoch sa podľa historikov zabúda na to, že na Slovensku sa v niektorých prípadoch povojnovej „odplaty“ vôbec nekonalo na základe Benešových dekrétov. Na Slovensku platili uznesenia Slovenskej národnej rady, zloženej z reprezentantov rôznych politických síl.
„SNR svojím uznesením už v r. 1945 rozhodla o zhabaní poľnohospodárskych majetkov tých Nemcov a Maďarov, u ktorých sa dokázala zrada a kolaborácia. O rok neskôr SNR ďalším uznesením zbavila majetku všetkých Nemcov a Maďarov, bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli kolaborantmi,“ hovorí Šutaj. Ani povojnové retribučné súdnictvo sa neriadilo Benešovým dekrétom, ale nariadeniami Slovenskej národnej rady.
Dekréty umožnili vysídlenie do Čiech
Pod Benešove dekréty nespadá ani výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a Slovenskom. Výmena sa diala na základe dohody medzi ČSR a Maďarskom z februára 1946. Zo Slovenska odišlo asi 70 000 Maďarov, približne rovnaký počet Slovákov prišiel z Maďarska. Dochádzalo tu k nespravodlivostiam – Slováci sa mohli dobrovoľne prihlásiť na vysťahovanie, Maďari boli určení štátnymi orgánmi.
Benešove dekréty boli na Slovensku uplatnené v prípade straty občianstva pre všetkých Maďarov a Nemcov. „Znamenalo to, že nemohli pracovať v štátnej správe, tí, čo v nej pracovali, prišli o prácu a nárok na dôchodok. Nemohli sa podieľať na správe územia – byť členmi Národných výborov a správnych komisií.
Na základe dekrétov boli Maďari násilne vysťahúvaní do Čiech, kde mali pracovať na hospodárstvách, odkiaľ vyhnali Nemcov. Práve táto akcia zostáva čiernou spomienkou mnohých Maďarov na južnom Slovensku. „Vysťahúvaní boli najmä chudobnejší ľudia, ktorí nemali žiadnu pôdu alebo len málo. Úrady predpokladali, že tak skôr budú chcieť zostať,“ hovorí Šutaj. Vysídlených bolo asi 44 000 ľudí.
Vrátiť sa späť mohli až koncom r. 1948, keď na základe novej ústavy získali štátne občianstvo a mohli sa voľne pohybovať. Postupne od r. 1948 boli tiež zrušené konfiškácie majetku malých a stredných roľníkov.
