O habaní židovského majetku sme sa rozprávali s historikom ĽUDOVÍTOM HALLONOM, ktorý sa venuje problému arizácie počas existencie vojnového slovenského štátu.

Kto boli likvidátori, ako boli vyberaní a v čom sa líšili od arizátorov?

"V zásade boli určení z úradnej moci na likvidáciu podniku, kým arizátor si podal žiadosť o odkúpenie podniku a na základe schvaľovacieho procesu, ktorý sa končil na Ústrednom hospodárskom úrade. Schválenie odporúčala strana a rôzne organizácie. Likvidátor len zlikvidoval podnik a mal z toho nejaký podiel. Bol vybratý na základe úradnej moci a zohrávali tam úlohu klientelizmus a korupcia."

Prečo sa niektorý majetok arizoval a iný likvidoval?

"Likvidácia bola odstránením nekresťanskej konkurencie a väčšinou to boli menej lukratívne podniky. Tých bolo okolo 10-tisíc a ich obrat koncom 30. rokov bol asi 1,2 miliardy korún ročne. Kým obrat dvetisíc arizovaných podnikov bol 1,5 miliardy. Likvidovali sa väčšinou živnosti. Lukratívne podniky už predtým ovládol nemecký kapitál, alebo ich židovskí podnikatelia sami odpredali a ušli."

Likvidátor mal nárok na 20 percent zo speňaženej sumy, maximálne do výšky 6-tisíc korún. Akú hodnotu mali v tom čase tie peniaze?

"Plat úradníka bol 1200 korún, robotníka 600 až 700 korún."

Bolo veľa prípadov, keď likvidátori dokázali speňažiť majetok tak, aby dostali maximálnu sumu?

"Závisí to od iniciatívy. Väčšinou to podľa mňa bolo tak, že určite mali viac ako tých šesťtisíc korún. Získali ich bokom."

Bolo teda lukratívne byť likvidátorom a arizátorom?

"Áno."

Títo ľudia, ktorí ešte žijú, sa pravdepodobne budú brániť tým, že len pomáhali známym Židom a ich majetok prebrali po dohode s nimi. Bolo takýchto prípadov veľa?

"Neviem koľko, ale áno, také prípady boli. Určite to nebola väčšina."

Ako to bolo s arizátormi. Museli za získaný majetok zaplatiť?

"Hlavným arizátorom bol vlastne štát. Bol to predobraz znárodňovania. Štát majetok zoštátnil a potom predal arizátorovi. Ten zaplatil časť takzvanej likvidačnej hodnoty, asi pätinu, a do piatich rokov hodnotu podniku, ktorá bola úradne určená."

Boli úradné ceny pre arizátorov výhodné?

"Áno. Odhadovali ich podľa obratu z druhej polovice 30. rokov, ale medzičasom už mal ten podnik nižšiu hodnotu. Asi 700 podnikov nebolo vôbec splatených."

Spájala sa s týmto korupcia?

"Bolo to aj o klientelizme, známostiach, politickej linke. Určite tam bola aj korupcia."

Vravíte, že to išlo po politickej línii. Boli títo ľudia zviazaní s HSĽS?

"Spravidla áno, ale nemuseli byť. Stačilo, keď to bol niekto z rodiny alebo známy a mal odporučenie od strany. Žiadosť o arizáciu si mohol podať každý, ale schválení boli tí, čo mali kontakty."

Boli medzi arizátormi aj vysokí predstavitelia režimu?

"Väčšinou išlo o ľudí z aparátu, alebo biele kone. V tomto môže byť ten zoznam kontroverzný. Niekto tam môže byť a bol len nasadený ako biely kôň."

Platilo aj vtedy, že mená ľudí v pozadí mali zostať neznáme?

"Samozrejme sa to obchádzalo a niektorí toho mali oveľa viac."

Čo Židom z ich majetku zostalo?

"Bol to proces. Zo začiatku bol takzvaný prvý arizačný zákon z apríla 1940, kde sa hovorilo o dobrovoľnej arizácii a stanovil sa kresťanský spoluvlastník. Pri druhom arizačnom zákone z novembra 1940 už išlo o prevod majetku bez náhrady. Arizácia sa samozrejme netýkala len podnikov, ale aj pôdy, domov, vkladov v bankách, akcií, šperkov. Postupne boli až do jari 1942 vydávané ďalšie a ďalšie zákony, na základe ktorých boli všetky druhy židovského majetku poštátnené. Nejaký osobný majetok si mohli nechať jedine tí, ktorí dostali výnimky a neboli v táboroch. Mohli mať ešte nejaký byt, ale v podstate sa išlo až po posledné ponožky, obrali ich aj o tie."