FOTO - ČTK/AP

Na olympijských športoviskách v Salt Lake mali americké vlajky drvivú prevahu. Aj skandované povzbudzovanie „Jú-es-ej“ zväčša prehlušilo ostatné. Američania pištia šťastím, keď sa ich miláčikom darí, jačia, keď sú vzrušení, bučia, keď sú nespokojní. Do toho trúsia okolo seba popcorn a chlípu slamkami kokakolu. Americké vlajky na nohaviciach, klobúkoch, autobusoch, v rukách dvojročných detí. Nad touto americkou „nekultúrou“ a zaslepeným nacionalizmom sa pohoršujú predovšetkým mnohí Európania. Keď skúšajú rozvíjať svoje argumenty, často sa ocitnú v prepadlisku vlastných komplexov.

S rastúcim počtom úspechov amerických športovcov sa množia špekulácie, že inak to byť nemôže, lebo kolosálnu americkú propagandu manipulujú mocní funkcionári zo zákulisia a verejnú mienku masíruje tlač, ktorá velebí len hrdinov „Made in USA.“

V Európe je to iné?

Videl i počul som pomaľovaných Švédov s vikingskými rohami nielen v Štokholme, Fínov nielen v Helsinkách. V hale Globen či v Turku nebolo menej fínskych a švédskych zástav ako na olympiáde v Salt Lake. Podobne freneticky jasali Nóri v Lillehammeri pri ich srdcovom lyžovaní, neporaziteľné Deutschland na futbale v Mníchove, talianski tifosi v Miláne, hrmeli chorály Angličanov v Sheffielde, Španielov v Barcelone, brazílska samba v Marseille, bolelščikov v Moskve s neodmysliteľnou pollitrovkou vodky v kožuchu. Aj Francúzsko s vycibrenou tradičnou i avantgardnou kultúrnou noblesou bolo hotové, keď ich trikolóra kikiríkala pri víťaznom ťažení na posledných MS vo futbale.

Popcorn a klobása

Popcorny v Amerike ma ohrozovali menej, ako striekajúca masť a horčica z klobásy alebo pivový pozdrav z tretieho radu na bratislavskom zimáku. Keď boli v roku 1995 v Bratislave hokejové MS B-kategórie, v kritických momentoch v zápase s Lotyšskom prebrala vtedy hrajúceho Petra a Šťastného a spol. pochodujúca ľudová muzika v krojoch nad striedačkou súpera. Bolo by na olympiáde v Tatrách menej vlajok, slabšie Slovensko do toho, nebol by v hľadisku náš národný folklór, menej fotiek v triumfálnych pózach, keby sa naši hokejisti dostali do finále?

Pred necelými dvoma rokmi sme v SME vydali absolútne ojedinelú nedeľnú prílohu, ktorá vítala slovenských hokejistov po ich návrate z petrohradského finále. Slovenské vlajky a šťastím vyplakané tváre s namaľovanými slovenskými vlajočkami na lícach čakali zverencov trénera Filca do tretej ráno. Ohňostroj, hymna pätnásťtisícového davu na Námestí SNP, tým všetkým sme sa hrdili ako zdravým vlastenectvom. Aj v našich novinách dostali najväčší priestor hrdinovia okolo Šatana, víťazstvo Čechov sa vo všeobecnosti oslavovalo ako výsledok ich taktiky kaziť náš pekný hokej.

Chabibulin „zradil“ rodákov

Po veľkej semifinálovej bitke USA - Rusko (3:2) ruskí novinári bombardovali trénera Fetisova na tému škandalóznej diskriminácie ich športovcov. Fetisov pripustil, že má priateľský vzťah s prezidentom Putinom, ale zatiaľ mu netelefonoval, či majú ísť domov, alebo zostať. Fetisov nevedel nič o „stopercentne“ pripravených pozitívnych dopingových nálezoch ich hokejistov načasovaných hodinu pred zápasom, ktoré naňho vykrikovali novinári z pléna, až ho obviňovali z nevedomosti.

Na tému ďalšieho katastrofálneho „sudejstva“ Fetisov reagoval. „Neovplyvnilo výsledok. I keď v dvoch momentoch mohol vylúčiť hráča súpera pri našom záverečnom tlaku. Možno kanadský rozhodca konal inštinktívne podľa toho, v ktorej krajine žije a kde dostáva peniaze. Je to však profík z NHL a my sme predsa so zmluvou medzi NHL a IIHF súhlasili. O postupe Američanov rozhodlo, že boli dve tretiny hokeja lepší.“

Ruský brankár Andrej Chabibulin: „Odmietam akékoľvek špekulácie o zaujatom rozhodcovi. Pískal absolútne korektne.“ Mimochodom, Američanom neprekážalo, že ich finále s Kanadou pískal kanadský rozhodca McCreary. Rešpektovali jeho profesionálnu licenciu.

Po nose od maminy

Môjmu vkusu viac imponovala útulnejšia olympiáda v Lillehammeri. V Salt Lake bolo všetko väčšie, americkejšie. Tak ako je Amerika väčšia ako Nórsko a má svoj vkus, na ktorý má právo, ako každá iná krajina. Američania so svojimi vlajočkami a „Jú-es-ej“ sa celkom prirodzene tešia z úspechov svojich športovcov, sú zväčša pozitívne naladení, čo očividne odráža ich životnú úroveň. V lyžiarskom areáli Soldier Hollow ma rezolútne zastavila mamina v rokoch v dobrovoľníckej uniforme. Nepustí ma ďalej, kým mi nenakrémuje nos, lebo slnko v pohorí Wasatch je vraj zradné.

Sorry za Busha

Už dosť dlho sa motám medzi nimi, ale nik - ani tá väčšina, čo nad jej všeobecnou vzdelanostnou úrovňou zvykneme na starom kontinente ohŕňať nos - ma neurazil, nestrčil, neskúšal ponížiť, že som z trpasličej krajiny a on z tej najväčšej. Keď novinársky koridor na pár minút pred slávnostným otvorením hier obmedzila kolóna prezidenta Busha, členovia jeho ochranky sa slušne ospravedlnili za párminútové zdržanie so žiadosťou o pochopenie mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Vodiči hlavy štátu USA nikoho neohrozili agresívnou jazdou, ani v nočných hodinách nemá v uliciach Salt Lake nik strach z opitého policajného auta.

Antonio zachránil „peredaču“

Len v tejto chvíli ma trochu zmrazil opovržlivý pohľad kolegu na plechovku kokakoly pri mojom notebooku. Vyzbrojený vodkovým oparom si prehrával pripravovanú svoju rozhlasovú „peredaču“. V dramatickej kadencii slov sa najčastejšie opakovali slová „ďalší katastrofálny škandál, rozhodcovská mafia a americké doláre, smrť ideálov olympizmu“.

Spása prichádza v postavičke obetavého technika Antonia, ktorý máva v tlačovom stredisku nočné služby a dávno má v malíčku anatómiu nášho redakčného notebooku. „Tak čo, definitívne bez medaily. Ale ten Bejkajkeijk išiel päťdesiatku slušne, čo.“ Súcitne chlácholí rodák z Mexika, ktorému ostane na pamiatku z olympiády len dobrovoľnícke oblečenie a zopár povymieňaných odznakov. Nevidel ani jeden športový súboj, nezarobil ani dolár. Vybral si len dovolenku v zamestnaní. Tiež je rád, keď sa darí hokejistom „Jú-es-ej“, ale keď naňho nevrlo zhúkne ruský rozhlasák, že má v telefóne „čuť-čuť chujovoe“ spojenie, za minútu má na stole nový aparát.

VOJTECH JURKOVIČ,

Salt Lake City