Vojnový veterán pred stále zničenou vládnou budovou v Sarajeve. FOTO - REUTERS
Pred desiatimi rokmi, 14. decembra 1995, traja znepriatelení balkánski prezidenti podpísali v Paríži Daytonskú dohodu. Formálne tak ukončili najstrašnejší konflikt po 2. svetovej vojne v Európe. Vojna v Bosne stála podľa odhadov životy okolo dvestotisíc ľudí, ďalšie desaťtisíce z krajiny ušli. Prvýkrát po holokauste sa hovorilo o novej európskej genocíde.
Hlavné mesto Bosny a Hercegoviny - Sarajevo sa počas zúrivého etnického konfliktu ocitlo na viac ako tri roky v obkľúčení. Hlavná urbanistka mesta Goga Memiševičová po rokoch spomína, ako vojnu v meste ostreľovanom snajpermi prežila.
Holiday Inn
"Tušili sme, že sa niečo deje. Okolo mesta udržiavali pozície srbské jednotky, prichádzala vojenská technika. Stále sme si to však nedokázali pripustiť. Jednoducho sme tomu neverili. Šiesteho apríla sme uverili," spomína na sarajevskú jar 1992 Goga Memiševičová.
Deň predtým, ako medzinárodná spoločnosť uznala Bosnu za nezávislý štát, do Sarajeva, čerstvej európskej metropoly, dorazila vojna. Vyšla vtedy spolu s desaťtisícami ďalších Sarajevčanov do ulíc pred budovu republikového parlamentu. Sarajevčania - Srbi, Chorváti, Bosniaci - protestovali proti neschopnosti vlády zabrániť etnickým konfliktom a zabezpečiť mier. "Nech všetci šovinistickí Srbi idú do Srbska a všetci šovinistickí Chorváti do Chorvátska. My chceme zostať spolu. Chceme udržať jednu Bosnu," volal na desaťtisíce demonštrantov jeden z rečníkov. Jeho slová však v okamihu prehlušila streľba.
Do šokovaného davu začali z desiateho poschodia hotela Holiday Inn, kancelárie Srbskej demokratickej strany Radovana Karadžiča, strieľať snajperi. Sen o multietnickom meste, prezývanom aj európsky Jeruzalem, sa začal rúcať.
"Ľudia utekali v panike na všetky strany. Snajperi strieľali aj z bočných ulíc. Ako sme bežali, predo mnou zastrelili jedného človeka," hovorí Goga. Večer sa už strieľalo všade.
Napriek tomu išla Goga na druhý deň do práce a neprestala tam chodiť počas celého vyše trojročného obliehania Sarajeva. V histórii moderných vojen išlo o jedno z najdlhších obliehaní. Sarajevo sa ocitlo odrezané od sveta. Postupne prišlo o elektrickú energiu, dodávky pitnej vody aj o potraviny. Pre Sarajevčanov sa začal nový, neznámy život. "Hovorili sme si: toto sa musí skončiť o päť, desať, pätnásť dní. Netušili sme, že všetko bolo dopredu tak precízne naplánované."
Konju, toto je pošta!
"Ako jednu z prvých úloh sme museli vyriešiť, kde budeme pochovávať mŕtvych," hovorí Goga o svojich prvých vojnových dňoch na Úrade pre plánovanie rozvoja mesta Sarajeva. Pomerne jednoduchý problém sa zmenil na rébus. Dovtedy využívané cintoríny sa stali nepoužiteľné. "Boli príliš na očiach. Akonáhle sa tam išlo pochovávať, snajperi rozlezení po všetkých kopcoch okolo mesta začali do pohrebného sprievodu strieľať. Tak sme museli používať staré cintoríny." Postupne sa náhrobky začali objavovať v parkoch, medzi domami a dokonca aj na futbalovom ihrisku na olympijskom štadióne. Tie miesta pripomínajú časy vojny dodnes. Sarajevo je na prvý pohľad plné cintorínov.
Začiatkom mája sa srbské jednotky pokúsili získať mesto. "Do centra sa dostali tanky, akýmsi zázrakom sa ich však podarilo vytlačiť a Sarajevo už nikdy nedostali," spomína Goga.
"Šialenec z Červenej galérie nainštaloval pred svoju kaviarničku dva reproduktory a pustil nahlas hudbu. Počuli sme to po celom centre. Bolo to veľmi surrealistické," usmieva sa dnes Goga. Na obranu Sarajeva sa postavil aj srbský generál Jovan Divjak. Po vojne sa hodností v bosnianskej armáde vzdal a založil mimovládnu organizáciu venujúcu sa vojnovým sirotám.
Počas pokusu o obsadenie Sarajeva ktosi na budovu hlavnej pošty napísal: "Toto je Srbsko". Hneď v tú noc niekto na stenu pripísal: "Hej, Konju, toto je pošta!"
Napriek tvrdým podmienkam prekvital čierny humor.
"Potravín bolo žalostne málo. V časoch krízy na trhu Markala (kde viackrát vypukla masakra, po ktorej zomreli desiatky ľudí) sa napríklad šalát nepredával na kilá, ale na listy. Jeden stál jednu marku," spomína Goga.
V prvých týždňoch ešte predávali v Sarajevskom pivovare neokysličené pivo - päťlitrovú bandasku za päť mariek. "Museli sme tam chodiť cez most, snajperi tam však mali vynikajúci výhľad. Utekali sme po ňom cik-cak a kričali na seba: Nech sa deje, čo sa deje, hlavne nech sa bandaska nevyleje," smeje sa s odstupom času Goga. Do pivovaru, ktorý dnes znovu úpešne funguje, sa chodilo najmä po pitnú vodu. Pivovar stojí nad minerálnym prameňom.
"Raz som utekala cez mesto s dvoma bandaskami vody, keď ma zastavili reportéri CNN. Pýtali sa na situáciu v meste. Odvetila som, že rada odpoviem, ak mi s bandaskami pomôžu domov. Oni sa však len smiali," hovorí Goga. Netušila, že sa dostala na obrazovku do miliónov domácností.
"Zrazu mi začali volať všetci moji známi rozlezení po svete, že videli Gogu," hovorí jej dcéra Tija Memiševičová, ktorá sa na začiatku vojny dostala do Prahy na štúdiá. "Niekoľko mesiacov som vôbec nemala spojenie s rodičmi a hoci som mamu na CNN nevidela, veľmi sa mi uľavilo."
Byť či nebyť?
S obnovou infraštruktúry mesta sa začalo hneď po začiatku bombardovania. "Začali sme rátať zničené budovy. Vzhľadom na to, že Sarajevo sa stalo hlavným mestom počas vojny, bolo treba vytypovať budovy pre zahraničné ambasády. Ako prvé sme hľadali miesto pre francúzsku, vybrali sme bývalú materskú škôlku," hovorí Goga. Francúzi tam sídlia dodnes.
Kľúčové budovy, ako ministerstvo vnútra, si zabezpečovali elektrinu vlastným agregátom. Naň bol napojený aj byt Memiševičovcov. "Vďaka jednému kábliku sme mohli mať zapnutú žiarovku alebo televízor."
Informácií, čo sa deje za mestom a ako prebieha vojna, bolo veľmi málo. O desiatej ráno zvykol na jedno miesto v starom meste elektroinžinier Malik Kulenovič vylepiť veľký plagát. Napísal naň hlavné udalosti podľa prečítaných novín, ktoré vždy nejako zohnal. "Každé ráno sa tam zhŕklo okolo tristo ľudí," spomína Goga. O jedenástej už Malik čítal správy v rádiu.
Napriek tvrdým podmienkam sa ľudia počas obliehania v Sarajeve správali normálne. "Všetci si obliekali najlepšie veci zo šatníka a chodili upravení. Kultúra v meste prekvitala, chodilo sa do divadiel, na výstavy," rozpráva Goga.
Keď sa v roku 1994 zorganizoval prvý ročník Sarajevského filmového festivalu, ktorý je dnes jedným z najvýznamnejších festivalov v Európe, do podzemia Hereckej akadémie utekal napriek ostreľovaniu každý, kto mohol. Kultúrny festival uprostred vojny sa stal jedným z legendárnych príbehov mesta, ktoré si napriek krutostiam vojny snažilo uchovať zdravý rozum.
"Kultúra bola najlepším spôsobom, ako prežiť," hovorí Davor Sušič, textár a basgitarista obľúbenej bosnianskej kapely Zabranjeno Pušenje (Zakázané fajčiť). Hoci dnes žije v Záhrebe, v Sarajeve má stále byt. A na rozdiel od legendárnych pesničiek o Sarajeve, dodnes nenapísal text o chorvátskej metropole. "Je to pre nás stále svätá zem," naráža na niekdajší multietnický charakter Sarajeva, ktorý mala vojna drasticky zlikvidovať.
Ako sa vojna predlžovala, každý deň bol ťažší. "Mal som tridsať rokov, najlepší vek, ale bola tu vojna," rozpráva známy bosniansky divadelný režisér Haris Pašovič. "Začali sme žiť druhý život. Niečo ako druhá svetová vojna sa u nás znovu opakovalo. Nebol to vojnový incident - ako to niekto rád bagatelizuje. Bolo to drsné," dodáva.
"Čítal som vtedy knihu od viedenského psychiatra Viktora Frankla, ktorý prežil koncentračný tábor. Predstavil v nej svoju terapiu. Svojich pacientov sa pýtal: Prečo ste nespáchali samovraždu?" Prečo to neurobil Haris Pašovič?
"Ak máš nepriateľa, voči ktorému máš rešpekt, môžeš sa vzdať. V Sarajeve však nebolo čo rešpektovať. Snajperi sedeli na kopcoch a zabíjali bezbranných ľudí. Bolo to také nízke, že nám nič nedávalo dôvod, aby sme sa vzdali."
Dayton nie je vtipný
"V našom dome všetci prežili. Zostali tu Srbi aj moslimovia, dokonca aj jeden Čech," hovorí Goga o živote v meste po desiatich rokoch. Mesto však prišlo o mladú generáciu. "Chýbajú nám tridsiatnici a tých by sme teraz potrebovali najviac," povzdychne si. Počas vojny zomrelo v krajine okolo dvestotisíc ľudí, ďalší sa vysťahovali.
Návrat k normálu komplikuje aj absurdná ústava založená na etnickom kľúči. Daytonská dohoda síce priniesla mier, zároveň však zmrazila v krajine systém, ktorý bol zdrojom konfliktov. Obyvateľ Bosny, ktorý sa nehlási k moslimským Bosniakom, Chorvátom či Srbom, ale považuje sa za občana Bosny - "Bosenca", nemá kvôli absurdnému rozdeleniu krajiny na entity takmer žiadne práva.
O moc v krajine sa delia tie nacionalistické strany, ktoré sa podieľali na vojne. Najhľadanejší zločinci Radovan Karadžič a Ratko Mladič sú stále na slobode a pre väčšinu Republiky Srbskej (a veľkú časť Srbska) predstavujú hrdinov. Matky zo Srebrenice, kde počas troch dní vyhladili okolo sedemtisíc bosnianskych mužov a chlapcov, sa vo svojej sarajevskej kancelárii márne až teatrálne dožadujú spravodlivosti.
"Je to zaujímavé, ale o Daytone nemáme žiadne vtipy," rozpráva divadelný režisér Pašovič, "Sarajevčania pritom majú veľmi radi humor a strieľajú si zo seba roky. Dayton nie je vôbec inšpiratívny."
V metropole Bosny a Hercegoviny nedávno pripravil úspešnú premiéru Hamleta s hercami zo všetkých balkánskych krajín, ktoré ešte pred desiatimi rokmi bojovali proti sebe.
"Napriek tomu, že je to nadrahší lístok v histórii Národného divadla, stále je vypredané. Kultúra je najlepší spôsob, ako udržať multietnickosť, aj keď to politikom nevonia."
Vojna v Bosne (1992 - 1995)
Na jar 1992 sa v Bosne rozpútal najhorší vojnový konflikt v Európe po druhej svetovej vojne. Po úspešnom referende o nezávislosti Bosny vodca bosnianskych Srbov v spolupráci s bývalým juhoslovanským prezidentom Slobodanom Miloševičom naštartovali vojnový konflikt, ku ktorému sa neskôr pripojilo aj Chorvátsko.
Vyše trojročný konflikt si podľa politikov vyžiadal okolo dvestotisíc obetí. Podľa sarajevského Výskumného a dokumentačného strediska, ktoré sa zaoberá rátaním počtu obetí, bol však skutočný počet obetí okolo stotisíc. Len v Sarajeve zomrelo počas trojročného obliehania približne 12-tisíc ľudí.
Balkánski prezidenti Juhoslávie Slobodan Miloševič, Chorvátska Franjo Tudjman a Bosny Alija Izetbegovič po 21-dňovom vyjednávaní v americkom Daytone prijali mierovú dohodu, 14. decembra 1995 ju podpísali v Paríži.
Výsledkom Daytonskej dohody je najkomplikovanejší štátny útvar v Európe. Bosna a Hercegovina sa rozdelila na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny a Republiku Srbskú podľa územného pomeru 51:49. (rek)
FOTO
FOTO
FOTO
Na najfotogenickejšej budove v Sarajeve, Národnej knižnci, dodnes vidno stopy po tvrdých bojoch. Neďaleko cez most sídlia Sarajevské pivovary, kde si obyvatelia obliehaného mesta chodili po vodu a cestou sa uhýbali ostreľovačom. FOTO - SITA/AP Pred zničeným slávnym hotelom Evropa. Desať rokov po krutej vojne chce Bosna na ceste do Európskej únie dobehnúť svojich balkánskych kolegov. Bez zmeny Daytonskej dohody, ktorá je postavená na etnickom princípe, to však nepôjde. FOTO - REUTERS
Autor: MIREK TÓDA, Sarajevo-Bratislava
