ako v tejto veci urobil," povedal Dzurinda.

Slovenská diplomacia stála skôr na strane balkánskych štátov ako prísnej žalobkyne trestného tribunálu Carly del Ponteovej (na snímke) , ktorá sa snažila prinútiť Belehrad aj Záhreb, aby začali vydávať ľudí podozrivých z vojnových zločinov.

Najviditeľnejšie sa to prejavilo pri Chorvátsku. V marci, keď Ponteová pozastavila rozhovory medzi úniou a Chorvátskom, ju Dzurinda obvinil, že "chce Chorvátsko trestať, a nie posudzovať".

"Slovensko od začiatku podporovalo otvorenie prístupových rozhovorov s Chorvátskom, keďže sme z kontaktov s chorvátskymi predstaviteľmi nadobudli presvedčenie, že sa snažia o spoluprácu s ICTY," povedal minister zahraničia Eduard Kukan. Podľa neho sa potvrdilo, že Záhreb o Gotovinovi informoval správne.

Slovenská diplomacia má podobne ako v prípade Chorvátska rovnaký ústretový postoj aj voči Belehradu, ktorý napriek opakovaným ultimátam nie je schopné vydať veliteľa Ratka Mladiča zodpovedného za genocídu v Srebrenici.

"Dolapenie Mladiča aj Karadžiča je síce dôležitou podmienkou, no nie hlavným kritériom na podpis Stabilizačnej a asociačnej dohody so spomínanými krajinami," povedal Kukan o podpise dohody s úniou. Pred dvoma týždňami rovnaké posolstvo adresoval srbskému prezidentovi Borisovi Tadičovi minister obrany Juraj Liška. "Vydanie Mladiča by nemalo byť podmienkou," citovala Lišku agentúra TASR.

Srbský premiér Vojislav Koštunica pritom začal viditeľnejšie spolupracovať s Haagom až koncom minulého roka, pod hrozbou sankcií zo strany únie a Spojených štátov. Nebyť tlaku zo Západu, s vydávaním zločincov by sa takmer vôbec nezačalo, zhoduje sa v Srbsku celý mimovládny sektor. (rek)