Knihy PETRA KRIŠTÚFKA majú už na prvý pohľad niečo spoločné. Všetky sú ladené do čiernej. Tridsaťdvaročný absolvent filmovej a televíznej réžie o sebe tvrdí, že svet radšej vníma bunkami, ktoré pracujú v noci. Po dvoch poviedkových zbierkach, vydaných v roku 2002 a vlani, prichádza tentoraz po prvýkrát s novelou. "Existujú chvíle istej zvláštnej jasnozrivosti, po ktorých sa vždy prekvapený pozerám na výsledok," tvrdí Krištúfek o spôsobe svojho písania. Pozadie vzniku takmer detektívneho príbehu, ktorý prepája oblasť filmu a literatúry, má tiež mierne tajuplný nádych. Podľa slov autora sa napísal vlastne sám, keď sa vynoril z podvedomia.

Tušili ste, že píšete novelu, keď ste text začínali tvoriť?

Počas písania nikdy nemyslím na výsledok, pre mňa je zaujímavé najmä samotné písanie. Zásadne píšem, keď je ešte myšlienka v embryonálnom štádiu, takže sám neviem, čo bude nasledovať. Postava Amsterdam ma ale doslova ovládla. Ako keby som tú knihu ani nepísal ja, ale ona. V určitú chvíľu sa dokonca oddelila a začala žiť svojím vlastným životom. Pocítil som, že nezáleží na mne, ako bude reagovať. Bolo to fascinujúce, ešte nikdy sa mi nič podobné nestalo.

Nemuseli ste teda vyčkávať na daný moment jasnozrivosti, kedy vás to "chytí"?

Mal som plnú hlavu niečoho iného, dokončovali sme film. No poznámky k Amsterdam sa vtedy zo mňa priam rinuli, v prestávkach medzi strihaním a mixovaním som si ich zapisoval na opačné strany scenára. Som si istý, že mnohé veci sa píšu v podvedomí a ja ich potom len zaznamenám. Nevedel som však, čo s tým ďalej. Zbierka poviedok sa zbiera, no toto som musel strihať. Začali mi vyliezať jednotlivé kapitoly, ktoré fungovali samostatne a až v istej chvíli to všetko zrazu dostalo zmysel.

Novelu ste však predsa zozbierali - vo svojom podvedomí.

Písanie je pre mňa zberateľstvo. Rád počúvam náhodné útržky rozhovorov na ulici a domýšľam si ich ďalej. Občas si zapíšem nejakú bizarnosť a neskôr ju použijem. Každý človek podľa mňa za život zažije dvadsať absolútne surrealistických príhod a tie stoja za vyrozprávanie. Najmä preto, lebo často o ňom hovoria oveľa viac ako bežné zážitky.

Pochádza názov novely z túžby filmára venovať viac priestoru vedľajším, zdanlivo nezaujímavým postavám vo filme, pátrať po ich osude? Vdýchnuť im život?

Určite. Takých ľudí je okolo nás obrovské množstvo a ani to netušíme. Všetci sme hviezdy vystrihnutých záberov.

Hviezda vystrihnutého záberu, ale aj vaše ostatné prózy, sa vyznačujú priam detektívnym napätím.

Veľmi ma priťahujú temné veci, ale na druhej strane, v mojom písaní určite nájdete aj veľa humoru. To, že to odsýpa, však pravdepodobne súvisí s tým, že sa zaoberám réžiou. Film je vlastne o striedaní detailov a celkov. O príbehu, ktorý ho poháňa dopredu, o prekvapujúcej pointe. A to sa asi premieta aj do mojich textov, neviem.

Väčšina vašich textov sa odohráva v noci. Uvedomujete si to?

Aj ja som si to s hrôzou a pobavením všimol, ale je to mimo mňa. Mám pocit, že človek má v mozgu nočné a denné bunky - každé fungujú len počas určitej časti dňa. A tými nočnými intenzívnejšie vnímam svet.

Na prebale knihy hovoríte, že by ste rád nakrútili film z vystrihnutých záberov.

To je jedna z malých absurdností, ktoré vždy rád zakomponujem do svojich životopisov. Takže nie.

Myslíte, že by to ľudí nezaujímalo?

Neviem, aj keď už pomerne dlho ma láka vytvoriť niečo veľké a zložité, čo by v konečnom dôsledku malo zmysel len pre mňa. Na premiéru nebudem musieť nikoho pozvať, prídem tam len ja sám. Po skončení budem dlho tlieskať, možno dôjde aj na standing ovations, na vedľajšom sedadle nájdem kvety, ktoré som tam predtým položil, poďakujem sa prázdnej sále, ukloním sa, vyberiem jedinú kópiu z premietačky a slávnostne ju spálim. No nebolo by to úžasné?