Rušňovodič Igor Kurtanský riadi Princeznú.

Onedlho bude zase raz nápor na vlaky. Zaplnia sa ľuďmi, ktorí sa tešia domov na sviatky, na svojich blízkych. Ťažko povedať, či je to zvláštnou atmosférou staníc alebo rytmom, ktorý vyklepávajú kolesá, ale vlak má, na rozdiel, povedzme, od autobusu, pre mnohých zvláštnu charizmu. Ak si chcete diaľku naozaj vychutnať, choďte vlakom. Či otlčený motoráčik, alebo Inter City, každý má svoj pôvab. My sme sa vybrali pozrieť na vlaky a ľudí okolo nich z iného uhla pohľadu.

Pohľad z lokomotívy

Jedným z najkrajších momentov cestovania vo vlaku je, keď sa pozeráte z okna posledného vozňa a sledujete, ako sa rovnobežky koľajníc pretínajú v minulom nekonečne. Vždy som si hovoril, že ešte krajšie by bolo dívať sa na koľaje z lokomotívy. Predsa len, budúcnosť pred nami je vzrušujúcejšia ako minulosť za nami. Malý sen sa mi splnil. V utorok ráno som nastúpil k rušňovodičovi do elektrickej lokomotívy, ktorú jej posádky dôverne volajú Princezná, aby som absolvoval približne hodinovú cestu do Kútov.

V kabíne ma víta rušňovodič Igor Kurtanský. Neminul sa povolaním, vláčiky ho zaujímali od detstva, bol zberateľom modelov, rodina mu doteraz kupuje pod stromček lokomotívy a vagóny.

Onedlho zaznie píšťalka výpravcu a rozbiehame sa. Podvedome očakávate, že taký kolos ako vlak sa bude riadiť dosť namáhavo, opak je však pravdou. Princezná sa "šoféruje" končekmi prstov. Dnes už veľmi pomáha automatika. Zabezpečovacie zariadenie signalizuje, či má vlak voľno alebo nie, a ak by vlak pokračoval v jazde, keď to návestie zakazuje, zastaví ho.

"Keď je hmla, nevidieť na päť metrov. A predpísanú rýchlosť treba dodržiavať kvôli cestovnému poriadku, to nie je, ako keď idete autom," hovorí Igor Kurtanský. Mašina si rýchlosť udržiava sama, samozrejme, keď zlyhá automatika, je možnosť manuálneho riadenia. Najzábavnejší je takzvaný gombík bdelosti. V úsekoch, kde ešte nie je nainštalovaná automatika, ho treba stláčať v približne dvadsaťsekundových intervaloch. To znamená, že strojvodca je živý, zdravý a bdelý. Ak nestlačí gombík, stroj sa zastaví.

Pravidelnými tragédiami v agentúrnych správach sú často aj smrteľné nehody na železničných priecestiach. "Mal som už tri, dvaja to neprežili," hovorí rušňovodič. "Je to smutné, ale keby som si to mal uvedomovať do hĺbky, nemohol by som robiť toto povolanie." Najhoršie je to vraj v hustej hmle. Rušňovodič počuje len náraz, a nevidí. Je to zviera, alebo niečo iné?

Nelezte na stožiare

Vchádzame do tunela. Na stenách sú asi vo výške človeka biele čiary, ktoré v pravidelných intervaloch klesajú k zemi a opäť stúpajú hore. "To je pre pochôdzkarov," hovorí strojvodca. Pochôdzkari sú ľudia, ktorí kontrolujú stav koľajníc. Keď sú v tuneli, čiary ich vedú k úkrytom - výklenkom v stene. Preto treba vždy pri vjazde do tunela zahúkať.

Nadšený sledujem a fotím inak dosť fádnu krajinu na Záhorí, z tohto pohľadu zrazu dostáva šťavu. Kvôli inému uhlu záberu sa pýtam, či môžem otvoriť dvere do strojovne a vojsť tam. "To určite nie, počas jazdy sa nedá ísť do strojovne, je tam vysoké napätie," hovorí Igor Kurtanský. Pri otvorení dverí by však automatika aj tak hneď lokomotívu zastavila a stroje vypla.

Zaujíma ma, aká elektrina lokomotívu poháňa. V drôte je 25-tisíc voltov. Keby bol niekto taký vysoký, že by sa postavil na koľajnice a chytil by sa drôtu, bolo by po ňom, však? - pýtam sa detinsky. "Stačilo by vyliezť na stĺp. Bezpečná vzdialenosť od drôtu je jeden a pol metra, pri menšej ide o život. Elektromagnetické pole je také silné, že pritiahne dospelého človeka. A potom ho, mŕtveho a spáleného, odhodí. "Stalo sa to jednému môjmu kolegovi. Vyliezol na strechu motorového vlaku, aby skontroloval stav vody. Nemal to robiť," hovorí rušňovodič. Hrdinovia akčných filmov, veselo poskakujúci po strechách vlakov, by si asi mali dávať väčší pozor.

Ostro sledovaní strojvodcovia

Týmto sme morbídne témy viac-menej vyčerpali a opäť sa oddávam pozorovaniu okolia. Zastavujeme na maličkých staniciach a zastávkach, cestujúci nastupujú a vystupujú, výpravcovia vypravujú. Z pohľadu rušňovodiča to vyzerá úplne inak. Baví vás to? pýtam sa úplne zbytočne, pretože zo zanietenia, s akým mi Igor Kurtanský opisuje svoju prácu, je to jasné.

Je to zaujímavá robota, rušňovodiči nechodia len na jednej trase, takže majú zmenu. Sú však aj ostro sledovaní, každý rok musia ísť na komplexnú prehliadku, kde si ich dôkladne preklepnú. Voziť stovky cestujúcich je predsa veľká zodpovednosť. Nariadenia sú neúprosné - pri jazde nemôžu počúvať ani rádio, aby ich nič nerozptyľovalo. Ženy toto povolanie úplne diskriminuje.

"Mal som na železničiarskej priemyslovke spolužiačku, ktorá túžila byť rušňovodičkou," hovorí Igor Kurtanský. "V tom čase však prišlo nariadenie, že ženy nemôžu robiť túto prácu. Ktovie, prečo to tak je. Bola dosť smutná, ale zostala pri železnici a jazdí v spacích vagónoch."

Vchádzame do stanice Kúty. Lúčim sa s rušňovodičom. O dve hodiny sa vracia späť tou istou súpravou. Predtým odpoja lokomotívu a po inej koľaji s ňou prejde na druhý koniec vlaku. Aj v prípade vagónov platí biblické - "prvé budú posledné a posledné budú prvé". Ja dávam prednosť skoršiemu vlaku späť, už ako obyčajný cestujúci. Trať však vnímam inak.

Kde spia mašinky

Ex-Beatle Ringo Starr svojho času nahovoril animovaný seriál o rušňovi Thomasovi, ktorý so svojimi kamarátmi býval v lokomotívnom depe. Aj vlaky sa musia niekde podieť, keď ich kontrolujú, čistia, opravujú, pripravujú na jazdu, dopĺňa sa voda, potraviny v reštaurákoch, vymieňajú sa obliečky v spacích vozňoch. Auto môže ísť na cesty len s platným technickým preukazom a podobný preukaz musí mať každý vagón.

Vlak buď na stanici končí, alebo sa vymení rušeň a ide ďalej. Niektoré vagóny tu končia, niektoré pokračujú v ceste. Laik vie, že vlak môže jazdiť len po koľajniciach, ale ťažko si uvedomuje, aká náročná je manipulácia so súpravami. Odstavné koľajiská a depá sú pred pohľadom cestujúceho skryté, ale tu sa robí to najdôležitejšie - súpravy sa rozoberajú, zostavujú a kontrolujú, aby sa ľudia bezpečne dopravili do cieľa. Ráno tam idem s dozorcom prevádzky Jozefom Hlinkom.

Odstavné koľajisko je komplikovaná pavučina koľají a výhybiek, kde čulo premávajú lokomotívy, ktoré ťahajú alebo tlačia vagóny. Ťažko si predstaviť, že sa v tomto všetkom môže niekto vyznať, ale Jozef Hlinka robí na tomto poste už 30 rokov a pozná naspamäť kompletný "mozoček". Tak železničiari hovoria pomôcke, ktorá detailne rozpisuje, čo sa deje s ktorou súpravou až na úroveň jednotlivých vagónov.

Čierna práca

Byť posunovačom, elektrikárom či technickým pracovníkom na odstavnom koľajisku je drina. Či je všedný deň alebo sviatok, plus tridsaťpäť alebo mínus pätnásť stupňov, vlaky treba nachystať, opraviť, naolejovať a posúvať. Keďže vlaky sa tu aj čistia, po koľajniciach sa váľajú odpadky. Majú títo tvrdí chlapi aj priestory, kde sa môžu zohriať alebo posedieť si? "Takto to vyzerá v sociálnych miestnostiach," ukazuje Jozef Hlinka neútulné, ošarpané kutice v rozbitých unimobunkách.

Chodíme pomedzi vlaky, vagóny a lokomotívy. Táto súprava je už pripravená, pôjde do Zvolena, už sa len kontrolujú brzdy. Z inej koľaje sa k nej blíži lokomotíva. Aby cestujúci nezmrzli, vlaky sa predkurujú - zo špeciálnych stojanov sa do nich dovedie elektrina, ktorá inak prúdi z lokomotívy.

Zaujímavá lokomotíva ťahá dva vagóny. Takýto rušeň na tratiach nevidno, je špeciálne skonštruovaný na posúvanie. Vo vysielačke počujem posunovačov: "Môžeme tlačiť - tri vozy, môžeme tlačiť - tri vozy, môžeme tlačiť - jeden a pol voza..."

Celé toto hemženie je súčasťou dômyselne prepracovaného systému. Toto by nebolo pre mňa, žartujem. Je to robota pre poriadkumilovného človeka. "Máte pravdu," hovorí Jozef Hlinka. "Predpisy sú spracované veľmi detailne a všetko má svoj význam. Keď som pred tridsiatimi rokmi začínal na tomto poste, hovorili nám, že všetky nariadenia sú sčasti písané krvou zamestnancov - veľa z nich vyplynulo z nehôd, pri ktorých naozaj tiekla krv. Alebo aj išlo o život."

Napokon som videl aj potomkov seriálového rušníka Thomasa. So svojimi kolegami driemali v lokomotívnom depe s točňou. Rušeň na ňu vojde a otočením sa dostane na správnu koľaj. Ako na zábavnom kolotoči. Pracovať s vlakmi však až taká zábava nie je.

***

Sú ľudia, ktorým vlaky nevoňajú. Je pravda, že často majú zvláštnu vôňu. Ale pre tých, ktorí ich majú radi - a je ich dosť - znamenajú mašinky jeden z posledných zvyškov romantiky v našej neromantickej dobe.

foto - autor

Z pohľadu rušňovodiča majú stanice a zastávky zvláštne kúzlo.

Takúto lokomotívu na normálnych tratiach nevidno. Je skonštruovaná na posúvanie vagónov.

Z bratislavskej Hlavnej stanice za deň príde a odíde 290 až 350 vlakov. Nad ich odchodmi a príchodmi bdejú výpravcovia. Nie sú to len tí ľudia s červenými čiapkami a "placačkami". V mozgu hlavnej stanice - Dopravnej kancelárii sú ešte dvaja vnútorní výpravcovia, ktorí majú doslova pod palcom celú stanicu. A aj pred očami. Nič sa nemôže udiať bez ich vedomia.

Autor: Marián Jaslovský