V daviscupovej reprezentácii Slovenska sa od vstupu do súťaže v roku 1994 vystriedalo 12 hráčov, ale nehrajúci kapitán je stále ten istý. MILOSLAV MEČÍŘ pred dvanástimi rokmi naštartoval tím z najnižšej III. skupiny euroafrickej zóny a v tejto sezóne s ním siaha na vrchol. Do nominácie na finále s Chorvátskom vybral osvedčenú štvoricu hráčov a po dobrej príprave by s reprezentáciou chcel v zápase k doterajším trom domácim víťazstvám v tomto ročníku pridať aj štvrté. "Šance sú na začiatku pre obidva tímy 50:50 a loptička je guľatá," zvykne vravieť slovenský kapitán, z ktorého pred zápasom ešte nikto nikdy nevymámil tip na výsledok.

Spomeniete si dnes ešte na svoje začiatky na kapitánskom poste?

Ale áno. Po rozdelení federácie muselo Slovensko v Davisovom pohári začínať z najnižšej skupiny. Na jar 1994 sa hralo na kurtoch Slovana, museli sa prerábať výbehy za základnou čiarou, aby dvorce spĺňali medzinárodné predpisy. Prišli k nám exotické tenisové krajiny, ale na to, s kým sme hrali prvý zápas sa už nepamätám.

Prečo ste zobrali funkciu v tíme? Aké ste mali ciele s tímom?

Prišli za mnou zo zväzu, že vraj lepšieho nemajú... Vtedy som si nekládol žiadne ciele. Skôr som len zvažoval, či to zobrať, alebo nie.

Čo zavážilo, že ste sa rozhodli ísť do toho?

Po prestávke, ktorú som mal od zranenia v roku 1990, mi bolo príjemné, že som sa dostal späť medzi tenistov, medzi mladých športovcov. V tom čase ešte hrali moji rovesníci Marián Vajda s Braňom Stankovičom a zospodu sa začali tlačiť Karol Kučera, Jano Krošlák. Tušil som, že ak budeme hrať dobre, môžeme sa posunúť niekam do druhej najvyššej skupiny. Plánovanie je v športe ťažké, viete, ako to zavše dopadne s favoritmi. Som hrdý na chlapcov, že to dotiahli až do svetovej skupiny a teraz sme vo finále.

Zápas s Chorvátskom je pre Slovensko tridsiaty v Davisovom pohári. Ktorý z doterajších by ste označili za najťažší?

To veru neviem vybrať. Človeku však zostanú v pamäti najmä prelomové zápasy, ktoré nás niekam posunuli.

Ktoré to boli?

Viem, že z tretej skupiny zóny sme sa pred dvanástimi rokmi ľahko posunuli do druhej skupiny, ale v ďalšej sezóne nás pribrzdili zdravotné komplikácie v zápase v Egypte. Pamätné je barážové víťazstvo v roku 1997 v Kanade 4:1, to nám otvorilo bránu medzi elitu. A vo svetovej skupine, tam už nebol ľahký zápas. Hneď v premiére so Švédskom sme doma na kurte v Inchebe viedli po piatku 2:0 a nakoniec sme prehrali 2:3. Severania v tom roku vybojovali trofej. A v nasledujúcom ročníku sme im prehru vrátili v prvom kole na ich pôde. Škoda, že v tom roku, ani v nasledujúcom sme sa nedokázali prebiť cez štvrťfinále. Aj tak som si však cenil, keď sme sa dva razy za sebou dostali medzi osem najlepších krajín sveta. V koľkých iných športoch, či iných odvetviach života to Slovensko dokázalo?

Potom však prišli aj problémy v tíme, narušila sa súdržnosť. Po piatich rokoch Slovensko vypadlo do zóny.

Hm, je to zložité. Tenis sa hrá celý rok, chlapci majú kolísavú formu. A ak nie je výkonnosť, aj pohoda sa vytráca a nervozita je väčšia, výsledky sa dosahujú ťažšie. O to viac si cením, že tento rok sa našim hráčom podarilo optimálne naladiť výkony a kolektívny duch ich ešte umocnil.

Slovensko je prvý raz vo finále. Je toto najsilnejší tím v histórii?

Určite áno. Máme štyroch pomerne vyrovnaných hráčov a konečne máme štvorhru, ktorá dokázala vyhrať niekoľko zápasov po sebe s kvalitnými súpermi. Mišo Mertiňák je veľkým oživením tímu. Vždy sa hralo s tromi hráčmi, keď ani jeden z nich nebol stopercente istý, či je deblista, alebo nie. Mišo priniesol pokoj do štvorhry a istotu, že singlový hráč si môže po piatku oddýchnuť a nemusí sa stresovať, naháňať sa s dvojhrou i so štvorhrou. Máme väčšiu variabilitu. Mertiňák zahral vynikajúco aj vo vypätých psychických stavoch, zvládol i tie najťažšie loptičky.

Slovensko je popri tenisových veľmociach ako Španielsko, USA, Rusko, Argentína či Francúzsko trpaslíkom, a predsa sa dokázalo prebojovať do finále Davisovho pohára. Čo tentoraz zahralo v náš prospech?

Davis Cup je špecifická súťaž. Nestojí na jednom hráčovi, nerozhoduje jeden zápas. Stačí, keď sú dvaja dobrí singlisti a dobrá štvorhra. Pätnásť kvalitných tenistov z prvej stovky pomôže tímu vtedy, ak sa niekto zraní. Dôležitú úlohu hrá domáce prostredie. Ak sa zvolí vhodný povrch, možno získať výhodu. Kedysi India takto vedela využiť domácu trávu a dostala sa vysoko. Niečo podobné vyšlo tohto roku nám. Obhajcov vlaňajšieho prvenstva, Španielov, sme v prvom kole zdolali aj zásluhou žrebu. Hralo sa v Sibamac aréne a mohli sme si zvoliť rýchly povrch Premier Court. Neviem si predstaviť, že by sme mali hrať u nich na antuke. Podobné to bolo v semifinále s Argentínou.

Čo ste si pomysleli po vyžrebovaní svetovej skupiny pre rok 2005, keď Slovensko dostalo v 1. kole za súpera Španielsko?

Videl som malú nádej v tom, že hráme doma. Len som sa zľahka pousmial, keď som vtedy počul fantazírovať generálneho sekretára zväzu Igora Mošku, že za istých ideálnych možností by sme všetky zápasy až do finále mohli odohrať v Sibamac aréne. A ono to vyšlo. Moškove fantázie premenili hráči na skutočnosť. Pravda, my ako tím sme išli trpezlivo od zápasu k zápasu a nemysleli dopredu na ďalšieho súpera.

Ako reprezentant Československa ste v rokoch 1984 - 86 tri razy siahali po finále Davisovho pohára, chýbal krôčik. Do finále ste sa dostali ako nehrajúci kapitán. Máte to dnes ľahšie ako pred dvadsiatimi rokmi?

Byť hráčom a trénerom je niečo neporovnateľné. Každý robí to, čo vie. Napätie zostáva. Kapitán musí rozhodnúť, aby určil správnu zostavu a dal tím dokopy. Hráč je celý rok v tempe a snaží sa pripraviť aj odohrať zápas čo najlepšie. My sme v tom čase mali do finále dosť ďaleko, raz Nemecko a dva razy Švédsko zdolali náš tím jednoznačne.

Vaši vtedajší spoluhráči z reprezentácie Ivan Lendl, Tomáš Šmíd, Pavel Složil mali už na svojom konte daviscupový titul z roku 1980. Videli ste pamätné finále Československo - Taliansko s výsledkom 4:1?

Mal som vtedy šestnásť rokov, pozeral som ho doma v televízii. Bolo to zaujímavé, počul som o problémoch v našom tíme pred zápasom. Ale nenapadlo mi, že raz budem aj ja hrať v tejto súťaži. Netušil som, že raz budem profesionálnym tenistom. Až keď som mal osemnásť a odohral prvé turnaje ATP, tak mi prišlo, že sa hrá o peniaze, a keď sa človek presadí, tak by sa mohol športom živiť.

Doma vás fanúšikovia poznajú ako olympijského víťaza zo Soulu '88, v tenisovom svete vyzdvihujú dve finálové účasti v grandslamovom finále. Čo je pre vás viac?

Nevážim to na váhach, oboje si cením. Neviem, či by som vymenil zlato z OH za grandslamový titul. Olympiáda predstavovala pre mňa obrovský zážitok, išiel som do Soulu ako športovec a hral tenis. Na druhej strane grandslamové turnaje boli podľa účasti hráčov kvalitnejšie obsadené. Možno keby som nevyhral olympiádu, už by som nevyhral ani Grand Slam. Asi to tak malo byť.

Pred tromi-štyrmi rokmi ste sa aj vy zasadzovali za stavbu Národného tenisového centra. Cítite po úspechoch reprezentácie zadosťučinenie, že to bola dobrá investícia?

Som rád, že sa NTC postavilo. Výsledky našich hráčov sú odmenou, že nám štát prispel. Chlapci dobre reprezentujú, robia meno Slovensku. Určite nám pomohlo, že hráme doma v rovnakých podmienkach, sme zvyknutí na povrch, na prostredie, dobre sa tu cítime. Stánok prospieva aj mládeži a verím, že tu vyrastie ešte veľa reprezentantov.

Slovensko je majstrom sveta v ľadovom hokeji z Göteborgu 2002. Môže byť väčší úspech v Davisovom pohári, v ktorom tohto roku súťažilo vyše 130 krajín zo všetkých kontinentov?

Nerád by som porovnával jablká s hruškami.

Chorvátsko na čele s Ivanom Ljubičom prišlo na finále v pozícii favorita. Spávali ste dobre v posledných dňoch?

Spávam krátko, ale dobre. Veď ide o šport. A šport je krásny v tom, že výsledok sa nedá povedať dopredu. Poznám hráčov na oboch stranách, vždy je to hra na hru. Ako sa tenista pripraví a dokáže sa popasovať so súperom. O všetkom sa rozhodne na kurte. Teším sa na výborné zápasy.

Pred semifinálovým zápasom s Argentínou prijali naši hráči stávku, že ak vyhrajú, nechajú sa ostrihať dohola. Čo by ste boli vy ochotný spraviť za finálovú výhru?

Viem, že sa chalani takto motivovali. Však aj splnili svoj sľub. Mne nenapadlo, čo by som urobil - keby. Asi by som bol šťastný.