Každý z nás sa už niekedy ocitol v situácii, keď naliehavo potreboval nejakú dôležitú vec, ale nemal práve vtedy dosť prostriedkov na to, aby si ju mohol kúpiť. Takéto problémy sa riešia bežne tak, že si peniaze požičiame a splácame ich po čiastkach, niekedy až vtedy, keď sme na tom lepšie. Nie je to nič výnimočné. Málokedy si však uvedomujeme, ako funguje splátkový obchod medzi generáciami. Väčšinou nám toto podobenstvo napadne až vtedy, keď zažijeme niekoľko jeho cyklov.
Keď sa narodíme, potrebujeme toho veľa a nič si nevieme zaobstarať sami. Máme na to rodičov. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho - mama a tato nás chceli a musia sa o nás postarať, lebo veď kto iný? Keď už trochu vyrastieme z plienok, začíname tušiť, že by sme mali byť svojim rodičom vďační a vravíme si, že keď budeme veľkí, všetko to, čo do nás investovali, im vrátime. Ale gigantické rozmery našej dlžoby nás ohúria až vtedy, keď sa staneme sami rodičmi.
Až keď si odkrútime pár prebdených nocí pri revúcom potomkovi a pár bezradných chvíľ na rázcestiach rodičovskej výchovy, prekvapene sa sami seba pýtame: "Toto prežili aj moji rodičia?" Isteže, to naše drahé dieťa sme chceli, ale ako to, že nám nikto nevykreslil v ostrých farbách, že je to AŽ také ťažké? A ako to, že ešte nikto nevymyslel rodičovský trenažér?! Chvíľu si nahovárame, že takto sa predsa naši rodičia nemuseli trápiť, my sme boli totiž bezproblémové deti. Potom tomu aj chvíľu veríme, až kým nám nezainteresovaná teta Klára neporozpráva, ako sme sa na každej prechádzke mestom hádzali o zem a ako nám nikto na tom svete nevedel vysvetliť, že cikať do kvetináčov nie je dobrý nápad. A vtedy nám to dôjde - bože, toto im budeme splácať do konca života!
Naozaj sme pevne odhodlaní odškodniť ich za rodičovské útrapy. Ale plynúcimi rokmi a pribúdajúcimi skúsenosťami je nám jasné, že keď chceme zabezpečiť seba a svoje deti, veľa času a peňazí nám na rodičov neostáva. Takú bezvýhradnú starostlivosť, akú venovali oni nám v čase, keď sme boli krehkí a bezbranní, im nikdy nebudeme môcť venovať. Občas nás to trápi a máme pocit, že nie sme dobrými deťmi. Vtedy by sme si mali spomenúť na starú rozprávku, ktorú sme si v detstve čítali z čítanky. Kráľ sa pýtal sedliaka, ako je možné, že vyžije z troch grošov. Sedliak ho však poopravil, že nežije z troch, ale len z jedného. Jeden zo zvyšných grošov odkladá pre syna a jeden dáva svojmu starému otcovi. V krátkom literárnom útvare je zachytená celá podstata generačného splátkového obchodu.
Tento splátkový obchod je jedinečný tým, že sa v ňom nespláca tomu, od koho sme mali požičané. Nie sme prví ani poslední, ktorí nevedia splatiť svoj dlh rodičom, dôležité je, aby sme ho splatili našim deťom. Oni to potrebujú, aby ho mohli podať ďalej. GULIANA
