Dušan Vicen (1966) vyštudoval Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, neskôr divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. Rok pôsobil na gymnáziu v Námestove. V roku 1990 založil v Tvrdošíne Divadlo K, od roku 1993 spolupracuje so súborom Disk v Trnave, od roku 2003 aj s bratislavským divadlom SkRAT, predtým so Združením pre súčasnú operu. Je autorom niekoľkých inscenácií a divadelných hier, s hrou Pohlaď psa získal prvé miesto v súťaži o Cenu Alfreda Radoka za rok 2002, vlani získal tretiu cenu s hrou Siluet B moll. FOTO SME - PAVOL MAJER
O tom, ako dnes žijú ochotníci, by čosi mohol vedieť divadelný súbor Disk, ktorý v Trnave funguje nepretržite od roku 1955. Postupne sa zaradil medzi najzaujímavejšie divadelné zjavy na Slovensku a na scéne dodnes vzbudzuje rešpekt. V minulých dňoch oslávil svoju "padesátku" rovnomennou inscenáciou. Na svedomí ju má režisér súboru DUŠAN VICEN.
Ako ste pripravovali netradičnú oslavu jubilea?
"Nemám rád výročia, ale na hre Padesátka sme sa už dávno dohodli. Chceli sme urobiť niečo, čo sa bude dať hrať, aj keď už oslavy pominú. Vek divadla sme preniesli na ľudský vek a trochu sme ho vypitvali."
Boli aj nejaké divácke reakcie?
"Napríklad jedna dáma hovorila, že ona taký život, aký v predstavení ukazujeme, nepozná, a že je šťastná. Keď som ju vyzval, aby mi o tom niečo porozprávala, už to jej tvrdenie tak jednoznačne nevyznelo."
So súborom pracujete už dvanásť rokov. Ako ste sa dali dokopy?
"Kedysi dávno som začal robiť také svojrázne divadlo v Tvrdošíne, chodievali sme po festivaloch a často sme sa s diskármi stretávali. Raz ma oslovili, či by som s nimi niečo neskúsil. A tak som začal chodievať každý víkend do Trnavy. Prvú spoločnú inscenáciu Carravana sme robili v režijnej spolupráci s Blahom Uhlárom, ktorého poetika mi bola vždy blízka."
Tou si vás súbor získal?
"Do veľkej miery. Najprv robil dlho klasickú činohru aj pod vedením profesionálnych režisérov, ktorí hercom vštepili základy hereckej techniky. Potom však došlo k zlomu, Uhlár celý ten systém rozvrátil a ukázal, že divadlo sa dá robiť aj inak. Naučil hercov pracovať s vlastnými témami, ktoré sú bolestivejšie, ale zaujímavejšie. Prelomil v nich zábrany, naučil ich obnažiť a otvoriť sa, nestrážiť si úzkostlivo imidž. Fenomén súboru spočíva v kombinácii oboch prístupov."
Ako s ním dnes pracujete vy?
"Scenár vzniká v úzkej spolupráci s hercami. Veľa sa rozprávame, aby sme zistili, čo nás spoločne zaujíma. V divadle SkRAT, kde tiež robím, vzniká prevažná väčšina textu priamo na skúškach. V Disku je to inak. Nie sú tam takí excelentní improvizátori, ale o to úprimnejšie odhaľujú témy a cesty, ktorými by sme sa mohli uberať."
Ako sa vás dotýkajú ich výpovede?
"Zoberiem si z nich to, čo potrebujem, a potom fúkam do pahreby, aby sa robota pohla tým správnym smerom. Istým spôsobom manipulujem. Vždy však len do tej miery, ktorá je pre herca prirodzená. Ak ma pritom niečo zabolí, či poteší, znamená to, že téma je živá, a to je dobré."
Divadlo robíte popri práci v komerčnej televízii. Môžu sa tieto dva svety ovplyvňovať?
"Divadlo oddeľujem od televízie. To prvé ma živí duchovne a to druhé mi pomáha živiť štát a iné inštitúcie. Zatiaľ to funguje."
Nemajú nič spoločné?
"Nie. Televízia urobí čokoľvek, aby pritiahla divákov. V divadle nie som ochotný robiť kvôli divákom divadlo inak, ako ho naozaj cítim. Radšej budem robiť inscenácie pre menší okruh ľudí niekde v podzemí."
S jednou z vašich inscenácií ste sa pred troma rokmi stali víťazom českej súťaže o Cenu Alfreda Radoka. Prečo ste ju nestvárnili na javisku?
"Nemám od nej potrebný odstup. Bol to jeden z prvých textov, ktoré som písal sám doma za stolom, bez predstavy konkrétneho súboru. Chcel som si to vyskúšať, hra mala pre mňa skôr literárnu hodnotu."
O čom je?
"Mapuje rodinné vzťahy po istom spoločenskom zlome. Inšpirovali ma ľudia, ktorí tvrdili, že takáto téma sa v súčasnej slovenskej dráme neobjavuje, aj ľudia - dokonca priamo z ministerstva kultúry, podľa ktorých súčasná slovenská dráma vôbec neexistuje. Je to zvláštne, lebo v rebríčkoch ocenených autorov Radokovej ceny sa často objavujú slovenské mená."
Spomínate mapovanie rodinných vzťahov. Ako zasahujú do divadelnej tvorby?
"Neuvažoval som nad tým. Ale pobaví ma, keď mi herci povedia, že po premiére sa s nimi polovica rodiny nerozpráva, pretože sa v niektorých scénach spoznáva. O to viac ich obdivujem."
Čo vaša rodina? Spoznáva sa vo vašich inscenáciách?
"Myslím, že ich vníma skôr ako umelecké dielo, fikciu. Čo iné im zostáva?"
Vyhovuje vám to tak?
"Snažím sa tvoriť slobodne, rád robím schválnosti akýmkoľvek náznakom autocenzúry. Okrem toho, ak sa aj v inscenácii objaví situácia, ktorá sa naozaj stala, je v procese tvorby väčšinou rozobratá na súčiastky, zovšeobecnená a zaradená do nejakého kontextu. Nemôžem brať ohľad na to, že zmysluplná scéna z predstavenia môže uraziť povedzme moju starú mamu."
