Zrejme však situácia emigrantky, navyše matky rodiny, nebola na písanie veľmi priaznivá. Keď sa po roku 1989 pomery zmenili a jej dielo sa do našej literatúry vrátilo, ožili aj jej literárne ašpirácie - k reedovanému dielu, ktorým sa zaradila k profilovým autorom šesťdesiatych rokov, pribudli rozprávkové knihy pre deti.

Jej vlastný príbeh - a s ním aj všetky problémy spojené s dobrovoľným vyhnanstvom - však ostával v jej vlastnej hlave, zasunutý v trezoroch pamäti už hádam iba ako materiál na memoáre. Až teraz ...

Nová Blažkovej kniha Happyendy (Aspekt, Bratislava 2005) je sériou nedatovaných listov, písaných tej istej adresátke. Z hľadiska žánru nejde o literatúru epištolárnu, ktorej predmetom býva obyčajne vzťah dvoch ľudí, riešenie napätí, konfliktov intímnych alebo názorových, prerastajúcich osobný rámec a ústiacich neraz do archetypálnej podoby.

Blažková adresátke iba referuje o svojich každodenných starostiach, pričom ju nemusí oboznamovať so základnými vecami - ona totiž Blažkovej prípad dobre pozná, má jej sympatie a evidentne na jej listy ani nemusí odpovedať. Nikde tu totiž niet zmienky o reakcii protistrany.

Táto "spoveď" v listoch vznikala v období, ktoré bolo pre Blažkovú asi najťažšie: jej manžela postihla mozgová mŕtvica a ona sa niekoľko rokov musela starať o úplne nevládneho muža, ktorý na nej doslova visel. No v jej listoch táto smutná udalosť tvorí len akési pozadie, lebo adresátke zoširoka a s hŕbou epizód rozpráva, v akom prostredí žije, akých rázovitých susedov má a najmä, ako sama potláča smútok tým, že naplno vníma prírodu okolo seba a baví sa na bláznovstvách iných.

Vždy je pri nej Dušička, Vtáčik, Chudáčik (tak nežne nazýva svojho pacienta), no pozornosť adresátky sa snaží obrátiť napríklad aj na kanadské zvyky, spomedzi ktorých detailne opisuje deň tekvíc, aj k nám už importovaný Halloween.

A tak sa v trinástich listoch objaví nevyhnutne i autorkino detstvo. Najskôr iba ako nenápadná zmienka a potom ako súvislá spomienka na bratislavský Ondrejský cintorín (neďaleko bývala), kam sa chodievala zrána učiť, na Jula Satinského, na niekdajšiu dramaturgičku SND Margitu Mayerovú, na spoločnosť mladých slovenských literátov. Až sa mi na jazyk tisne výzva: Ďalšie pokračovanie, prosím!

Blažková sa úzkostlivo vyhýba slovu nostalgia, lebo v danej životnej situácii hľadá skôr žartovné stránky každodennej existencie - koniec koncov, názov knihy si nezvolila náhodne. Ľahký fejtónový štýl ešte zosilňuje jej tendenciu povzniesť sa nad ťažký životný údel, ktorý jej pripadol a ktorý si týmto spôsobom do istej miery aj kompenzuje.

A možno sa ešte dočkáme nejakej spomienkovej knihy, kde nájdeme všetky peripetie života jednej slovenskej spisovateľky - emigrantky.