Včera bola v martinskom Divadle SNP premiéra Don(a) Juan(a), ktorú režíroval Roman Polák. Hlavnú rolu Moliérovho hrdinu, zvodcu a bohorúhača vytvorila Jana Oľhová. (Na snímke s Miloslavom Kráľom a Františkom Výrostkom). Ako R. Polák povedal pre SME, keď dostal ponuku zinscenovať slávnu francúzsku klasiku, najprv váhal. „Nemal som pocit, že by mi Don Juan a jeho téma v období, v ktorom sa nachádzam, mohla niečo povedať, že sériu erotických inscenácií, ktoré som robieval na prelome 80. a 90. rokov, už mám za sebou. Keď som kývol, najťažšie bolo nájsť koncepciu, aby to malo zmysel pre mňa ako tvorcu a dúfajúc, že aj pre diváka. Napokon som to obrátil, nech to celé hrá žena, ženy sú tie vedúce, ktoré balia chlapov, rozhodujú, bijú sa, majú v sebe pocit cti, pomsty. Chcel som im dať všetky mužské vlastnosti a aj ich varovať, aby neopakovali to isté, čo robia už stáročia muži, lebo to nie je o ničom iba o nezmysloch a agresivite, ktorá nemá žiaden význam.“ Viac o tom, prečo sa Roman Polák po piatich rokoch znova ocitol v Martine, a o zrode predstavenia, kde dramaturgom a autorom hudby je Róbert Mankovecký (scéna Peter Janků, kostýmy Peter Čanecký), si viac prečítate v budúcom Magazíne SME. (bd)
FOTO SME - PAVOL MAJER
Christopher Coe: Vypadám božsky * Preložil Josef Moník * Ladislav Horáček - Paseka * Praha - Litomyšl 2001
Novela Vypadám božsky v Čechách a na Slovensku zatiaľ neprekladaného amerického spisovateľa Christophera Coea (1954-1994) je dielo veľmi intenzívne a znepokojujúce. Prísnosť tvaru, pozornosť venovaná každej replike, každému opisu pripomína novely a poviedky klasických majstrov. Nedopovedanosť motivácie, uťatý dej, sú zas pre zmenu skôr atribútmi súčasnosti. Vytŕhať indivíduá z akejsi priehľadnej, jednoducho popísateľnej príčinnosti vyhovuje skôr dnešnému životnému štýlu.
Rozprávač spomína na mladšieho brata Nicolasa - tesne predtým sa dozvedel, že zomrel. Sedí v byte mŕtveho, preberá jeho veci, hlavne fotografie, čo po ňom zostali. Proti prúdu času sa mu vracajú zážitky s Nicolasom, ktorý od detstva s upokojujúcou samozrejmosťou počúval chválu na svoju krásu a inteligenciu, na to, že je najbystrejší chlapec Kalifornie. Rozprávač však nevie určiť, kde spočíva počiatok bratovej zdurenej pozornosti k vlastnému zjavu a celej jeho osobnosti, pre ktorú žiadal mimoriadne privilégiá a ohľady. Mladší brat sa pred ním zjavil jednoducho ako krehké monštrum, s ktorým sa nedá hnúť.
Christopher Coe charakterizuje Nicolasov pocit výnimočnosti vynikajúcimi replikami.
(„Dobre, pokračoval Nicolas hlasom ženy. Ak mám niečím byť, myslím, že budem úchvatný.“). Výjavy zo spoločných ciest dvoch bratov sú nabité uhrančivým dusnom, pretože ľudí, ktorých stretávajú, Nicolas ponižuje vysokou iróniou a snaží sa bez milosti ich ovládnuť, ale zároveň od seba zo svojho okolia štítivo odtláča všetko, čo mu nevonia. Dusno ešte zahusťuje Nicolasova homosexualita a trošku tajomná rozprávačova lojalita voči bratovej orientácii.
Vypadám božsky je novela tragická. Cesty bratov sa od seba pomaly odtiahnu. Nicolas po tridsiatke prestáva znášať vek a fyzické premeny, obklopí sa veľkými zväčšeninami svojich fotografií z čias, keď, ako sa domnieval, vyzeral skvele - „tak, ako vyzerať mal“. Starnutie Nicolasa úprimne a totálne zaskočilo, začal „prichádzať o tvár“. „Nikdy som si nemyslel, že sa niečo také banálne prihodí mne,“ povedal Nicolas.
Jeho príbeh a život sa tak končia - toto nemôže byť svet preňho. Novela Christophera Coea z roku 1989 nie je nejakým skvostom dekadencie, dielkom kabinetnej výlučnosti či pomníkom narcizmu. Je to majstrovsky zvládnutý text vyjadrujúci obavy zo života, jeho nevyspytateľnosti a krehkosti. K druhému človeku sa môžeme vždy len približovať a dúfať, že mu aspoň v niečom porozumieme a na okamih sa s ním naozaj stretneme. Vypadám božsky je však rovnako i suverénnou a celkom autonómnou demonštráciou svojprávnosti umenia, ktoré naďalej môže tvrdohlavo lipnúť na tom, že sa nepodkladá, nekoketuje, ale presne vystihuje a pomenúva.
JOSEF CHUCHMA
(Autor je redaktor MF Dnes. Písané pre MF Dnes a SME)
