Za komunizmu bolo všetko lacnejšie. Mlieko stálo dve koruny, benzín osem (tí s lepšími autami tankovali za deväť), pivo šesť korún. Každý si pamätá na cukor za sedem korún tridsať a noviny za päťdesiat halierov. Naozaj sa však dnes žije horšie? Pri porovnávaní životnej úrovne nemožno brať do úvahy len absolútnu cenu v korunách, ale aj časovú hodnotu týchto peňazí. Po prepočte cien na čas, ktorý strávime pracovaním na ten-ktorý tovar, už obraz nevyzerá tak zle.
Základné potraviny
Mlieko naozaj zdraželo. V roku 1989 si ho priemerný občan Slovenska zarábajúci 3142 korún mesačne mohol kúpiť za sedem minút svojej práce. Vlani to už pri takmer 16-tisícovej priemernej mzde trvalo dvakrát tak dlho. Zhruba nezmenené však zostali ceny chleba, rožkov či masla. Výrazne lacnejšie ako v minulosti je mäso - podľa prepočtov cien z podkladov Štatistického úradu pracujeme na kilo bravčoviny, kurčaťa i údenín zhruba o hodinu kratšie ako za svetlých zajtrajškov. O polovicu lacnejšie sú vajíčka, aj keď syra si už z platu možno dopriať podstatne menej.
Posedenie v pohostinstve je tiež pre peňaženku príjemnejšie ako kedysi. Kým v roku 1989 stála čapovaná dvanástka 22 minút práce, vlani to bolo o tretinu menej. Lacnejšie ako za komunizmu vychádzala aj cigaretka, za predpokladu, že ste vždy holdovali dlhým. Krátke marsky za päť korún sú už len príjemnou spomienkou.
Čerstvé informácie v novinách stoja trikrát toľko ako za starého režimu, keď sa však v nich čítal len šport a čierna kronika. Komu sú dnes noviny drahé, môže siahnuť po inom médiu - koncesionársky poplatok za televíziu zlacnel za 15 rokov o 18 minút, farebný televízor o viac ako tri mesiace.
Falošná je aj nostalgia za lacným benzínom. Po prepočte na priemernú mzdu v súčasnosti platíme menej ako v roku 1989. Nehovoriac o obstaraní osobného auta. Na Škodu Favorit bolo treba odložiť 27 mesačných platov, až potom bolo možné si ju kúpiť. Dnes si možno
Fabiu na lízing zaobstarať ihneď a postupne splatiť 23-násobok mesačného platu.
Čísla nepustia
Aj tak však majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že dnes sa žije drahšie. Tvrdý matematický prepočet naozaj ukazuje, že ceny od roku 1989 rástli o niečo rýchlejšie ako príjmy. Podľa prepočtu SME by sme mali kúpyschopnosťou dobehnúť rok 1989 do dvoch rokov.
"Môže za to cenový šok z roku 1991," povedala analytička Slovenskej sporiteľne Mária Fehérová. Ceny vtedy vyleteli skoro o 60 percent a mzdy tento šok dodnes nedohnali. Svedčia o tom napríklad náklady na bývanie. Aj keď za elektrinu platíme v prepočte to isté čo za komunizmu, plyn je o polovicu drahší. Viac stojí aj verejná doprava - za 100-kilometrovú cestu vlakom dnes "zaplatíme" o pol hodiny viac ako pred pádom komunizmu. Riaditeľ Nadácie F. A. Hayeka Martin Chren však upozorňuje, že porovnať len ceny nestačí a pripomína aj dostupnosť a kvalitu tovarov a služieb. "Západný tovar bol len v Tuzexe, toaletný papier pod pultom. Pomaranče len na jeseň a aj to kyslé, kubánske."
O socialistickej ekonomike bolo rozširovaných mnoho mýtov, dodáva. "Samotná realita však dokazuje, že ekonomika socialistického Československa bola veľmi neefektívna. Len vyčísliteľné dlhy, ktoré vytvorila, ako napríklad ekologický dlh, dosahujú stovky miliárd korún," povedal Chren.
Relatívna chudoba
Vnímanie rozdielov medzi dneškom a komunizmom sa však môže rôzniť. Za ostatné roky sa totiž výrazne zvýšili príjmové rozdiely. Kedysi sa platy líšili len málo a celoštátny priemer dvíhali družstevníci. Dnes platy zodpovedajú kvalifikácii a kolíšu od pár tisíc mesačne v textilnom priemysle po desiatky tisíc u programátorov či bankárov.
"Nepopieram, že väčšia rovnosť vo výsledkoch mohla v mnohých ľuďoch vyvolávať dojem, že sa majú celkom dobre. Ekonómovia veľmi dobre poznajú vypozorovaný jav ľudského správania: spokojnosť ľudí často nezávisí len od toho, či sa zlepší ich životná úroveň v absolútnych číslach, ale od toho, ako sa ich životná úroveň mení v porovnaní s ľuďmi v ich okolí," vysvetlil Chren.
