Ako sa to stalo?

V sobotu večer som mal predstavenie v Pardubiciach. Vydal som sa z domu pred deviatou ráno, aby som mal dosť času. Bolo krásne počasie, suchá cesta, nebola veľká premávka. Takto som pokračoval až za Brno k motorestu Devět křížu. Za nimi je Veľká Bíteš, pred mesiacom som tam platil pokutu, automaticky som znížil rýchlosť. Zrazu sa predo mnou vytvorila stena, chumelica, hustý sneh. V tej chvíli som uvidel, že na ceste sa niečo stalo. Bolo tam krížom auto, na boku náklaďák, hneď som skočil na brzdu, začal som lietať s autom od jedných vozidiel k druhým, snažil som sa držať volantu, aby som to prežil. Obúchal som zvodidlá, zastal som a prvá moja myšlienka bola - chvalabohu, žijem, večer budem môcť hrať. S týmto pocitom som vystúpil z auta a išiel k nákladiaku, usmievavý. Hovorím tomu pánovi - to som mal šťastie. On: 'Ale podívejte, co se stalo.' Potom ma začal upokojovať, že za nič nemôžem, že tie panie dostali šmyk, pokúšali sa auto odtiahnuť, keď im to nešlo, sadli si uprostred autostrády k zvodidlám, boli v bielom. On ich ťahal za ruky, že je to najnebezpečnejšie miesto. Potom prišli záchranári.

Zákon hovorí, že vodič by mal prispôsobiť jazdu stavu a povahe vozovky. Nešli ste rýchlo?

Išiel som 110. Ako som prišiel do chumelice, vzápätí som to uvidel, zabrzdil, to bolo naraz.

Ako sa k vám správali policajti?

Fantasticky. Povedali mi, že keby mali pocit, že som na vine, tak by sa tak ku mne nesprávali. Vrátili mi papiere, fúkal som, mal som zimné pneumatiky, bol som zapnutý. Keď som mal pocit viny, či to nespôsobila rýchlosť, tak mi pán major povedal, že kebyže idem rýchlo, tak sa neudržím na ceste.

Viete, kto sú tie dve ženy?

Nie, viem len to, že to bola matka s dcérou, ktorá je vydatá v Nemecku. Nikto ma nekontaktoval. Cítim veľkú tragédiu a súcit, ale vinu necítim. Aj keby ma niekto v stredoveku mučil, tak sa nemôžem priznať, že som vinný.

Ešte v ten deň večer ste hrali. To môže v ľuďoch vyvolávať rôzne pocity vzhľadom na to, čo sa krátko predtým stalo. Prečo ste hrali?

Je to dôkaz toho, že som sa cítil nevinný. Uvedomil som si, že ľudia, čo si v Pardubiciach kúpili lístky, sa tešia na večer. Vydržal som predstavenie tak, že som sa nezosypal.

Ako sa vám hralo?

Nestalo sa to prvýkrát. Zomrel mi otec, hral som komédiu, nebola to moja premiéra. Odohral som to s nasadením a aj s tým, že všetky repliky, ktoré v hre sú a pripomínajú, ako napríklad úmrtný list boli v takej atmosfére.

Vedeli to už diváci?

Všetci to vedeli, telefonovali, či bude predstavenie, že majú lístky.

Cítili ste niečo od nich?

Že mi držia palce a že sú vďační, že v tomto stave som ich nesklamal a prišiel som, hoci som sa toho mohol vzdať.

Keď sa niečo také stane známej osobe, musí strpieť novinárov, to, že je na titulke. Ako to vnímate?

Oni všetci tvrdia, že je to ich práca, chápem to. Schovávať sa pred nimi je zbytočné. Nechápem len, že chceli odo mňa bezprostredne po nehode vedieť, ako sa to stalo, hoci aj vyšetrovateľ príde tak o hodinu a pol. Novinári chcú vyjadrenia hneď, vtedy som to odmietal a vypínal. Keby som sa skrýval, aj tak by napísali svoju verziu, tak som sa rozhodol odpovedať.

Ako sa s nehodou vyrovnávate?

Dostal som veľa SMS z celého bývalého Československa, ktoré ma zaväzujú, aby som pokračoval v práci. Nekončím a budem pracovať, dokiaľ budem zdravý a mať energiu. Aj v Pardubiciach ma po skončení predstavenia čakali diváci. To, či ja nájdem povzbudenie v sebe, je už iná vec, ale hádam sa pri nich zveziem.