Etela Farkašová na stoosemdesiatich stranách jazykom zrelej literátky vykreslila nielen pocity dcéry ťažko prežívajúcej odchod rodiča. Prostredníctvom spomienok na matku hovorí aj o dôležitých historických udalostiach na Slovensku.
Vo svojom rozprávaní neraz vyzdvihuje Elenu Maróthy-Šoltésovú. Okrem toho, že bola prvou slovenskou spisovateľkou, ktorá výrazne prispela k duchovnej emancipácii žien na Slovensku, to bola žena, ktorá taktiež až dokumentárne opísala umieranie najbližších, syna a dcéry v diele Moje deti. Z Farkašovej slov neraz cítiť spätosť so svojou predchodkyňou.
Ženu, ktorá výrazne prispela k vzdelávaniu nežného pohlavia, spája zároveň aj so svojou matkou, čím zvýrazňuje jej túžbu študovať. "...kráčala vedľa mňa so zošitom alebo knihou v ruke, najradšej ma skúšala slovíčka, ruské alebo nemecké, s anglickými to už bolo horšie, hnevalo ju, že si nevie zapamätať správnu výslovnosť. Najprv skúšala ona mňa a potom zase ja ju... tak veľmi sa jej ešte chcelo učiť."
Ústrednou témou prózy je však boj narátorky s nezmazateľnou skutočnosťou. Spisovateľka sugestívne vypovedá o permanentných pocitoch neistoty a úzkosti spojených so strácaním rodiča. Nie je to deprimujúca výpoveď, akoby sa navonok zdalo. Farkašová s bravúrnosťou psychológa preniká do najhlbších zákutí človeka, núti ho zamyslieť sa, povŕtať sa vo svojich prehreškoch a nakoniec pochopiť dôležitosť ľudského spolunažívania. Do popredia sa dostávajú najvyššie spoločenské hodnoty, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou bytia.
Literárna hodnota diela je zakorenená aj v jeho kompozícii, ktorú autorka založila na dôslednom opakovaní sa jednotlivých spomienok, na ich postupnom rozvíjaní a nabaľovaní ďalších reminiscencií. Výsledkom je hodnoverná výpoveď o živote, ktorá osloví hlbokým ideovým základom. Je svedectvom, ktorého ústrednú myšlienku dávno vyslovil Cicero: "Žiť je tá najkrajšia vec na svete."
Autor: ALENA REMIAROVÁ(Autorka je filologička)
