Gereg skončil Právnickú fakultu v Bratislave v roku 1973 a okamžite nastúpil do advokácie. Hneď v začiatku kariéry uličná organizácia KSS v Brezne žiadala, aby ho z advokácie vylúčili. V roku 1968 totiž s priateľmi vydal a rozširoval letáky, ktoré podľa vyšetrovateľa ŠtB hanobili sovietsku armádu. Individuálnej žiadosti o milosť však prezident Ludvík Svoboda vyhovel. O obhajobe sme sa zhovárali s JÁNOM GEREGOM.
Napriek množstvu prípadov, ktoré máte za sebou, ste sa zviditeľnili najmä obhajovaním Mikuláša Černáka.
„Černák bol len jednou z káuz, ktoré sa medializovali. Prípad bol ojedinelý tým, že som sa možno ako jeden z prvých advokátov snažil informovať aj verejnosť.“
Tento postoj vám však priniesol to, že napokon vás Černák vymenil.
„Je to za mnou a ku kauze sa už nechcem vyjadrovať.“
Poznali ste sa predtým s Černákom?
„Veľmi zbežne a zrejme len z videnia, nikdy sme neboli osobnými priateľmi. Vybrali si ma. Zaujímavé je prevládanie názoru, že advokát rovná sa obžalovaný. Za vyše dvadsať rokov som obhajoval možno osemdesiat ľudí obvinených z vrážd. Boli to ľudia, ktorí sa dostali do najťažších životných dilem. Pri neúspechu orgánov činných v trestnom konaní sa väčšinou kritika obráti proti advokátovi. Počuli ste, že by sa tak niekedy stalo v západnej Európe? To je len náš postkomunistický zlozvyk.“
Okrem Černáka ste obhajovali ďalších ľudí označovaných za príslušníkov podsvetia, Miloša K. alebo jeho brata.
„Pre mňa kategória ľudia z podsvetia neexistuje. Trestný poriadok ju nepozná. Som zásadne proti tomu, aby sa ľudia nálepkovali. Pre mňa existujú len kategórie obvinený, obžalovaný, odsúdený a kvalita dôkazov, ktoré obstoja alebo neobstoja pred súdom.“
Vaše meno sa objavilo aj v súvislosti so zadržaním troch Írov, ktorí sú podozriví z členstva v teroristickej organizácii IRA. Pokračujete v ich obhajobe?
„V apríli má byť pojednávanie v Londýne, možno sa na ňom zúčastním. Celá situácia bola podľa môjho názoru špecifická tým, že si ich vyžiadal pre trestné stíhanie tretí štát – občanov Severného Írska vydalo Slovensko Veľkej Británii. Došlo aj k určitým pochybeniam, lebo neboli vypočutí súdom. Obrátili sme sa na súd v Štrasburgu, ktorý naše podanie prijal. Neviem, čo boli, ale vyzerali ako obyčajní roľníci z Horehronia. Všetky spomínané kauzy sa ma dotkli a dá sa povedať, že boli mojou druhou univerzitou života.“
Ako viete, že vám klient hovorí pravdu?
„To je sugestívna otázka. Od klienta pravdu vedieť nechcem. Chcem poznať motív konania a jeho postoj ku skutku. Musím vytvoriť takú dôveru, aby som bol vnútorne presvedčený nielen o tom, či je vinný, alebo nevinný, ale že jeho obrana je dobrá.“
Je zvláštne, že nepotrebujete vedieť pravdu.
„Často ju aj poznáme, ale sme povinní rešpektovať vôľu klienta, lebo sme viazaní mlčanlivosťou.“
Ak by ste sa od klienta dozvedeli, že spáchal trestný čin, ale proces sa vyvíja v jeho prospech, pracovali by ste na jeho oslobodení?
„Nie je to jednoduchá situácia. Advokát má dve možnosti. Buď vypovie plnomocenstvo, pretože došlo k narušeniu nevyhnutnej dôvery medzi ním a obžalovaným, alebo pokračuje a musí akceptovať vôľu obvineného. Nemôže sa stať pomocníkom prokurátora alebo vyšetrovateľov, to je nelogické. Toto boli názory, ktoré sa zdôrazňovali za socializmu. Dokonca advokát mal prispievať k zisteniu akejsi objektívnej pravdy.“
Ako by ste sa s tým vnútorne vyrovnali?
„Existuje armáda ľudí, ktorých ani nezačnú stíhať, a páchajú oveľa horšie trestné činy. Vychádzal by som zo zásady – radšej desať neprávom oslobodených ako jeden neprávom odsúdený.“
Neodpovedali ste na otázku. Ako sa vyrovnáte s tým, že viete o vine a páchateľ nebude potrestaný?
„Vnútorný pocit by bol normálny. Rozhodne by som nedal najavo, že som presvedčený o jeho vine. Musím rešpektovať vôľu klienta.“
Nemyslíte, že by bolo etické vzdať sa prípadu?
„Ak by to hraničilo s mojím svedomím, mám tú možnosť.“
Urobili by ste to?
„Ak mám odpovedať priamo, tak skôr nie. Lebo ak ho napriek vine nedokáže armáda polície a prokurátorov usvedčiť, tak by som obhajobu viedol ďalej.“
Ako reaguje na vás verejnosť, ktorá vás v mnohých prípadoch označuje za advokáta mafiánov?
„Stretol som sa aj s hlbokým nepochopením a urážkami. Všetko pramení z akejsi genézy právneho vedomia spred novembra 1989. Ľudia si myslia, že spravodlivý môže byť len sudca a prokurátor, nikdy nie obhajca. Myslím, že sa dodnes pridržiavame inkvizičných metód.“
Je vám jedno, ako sa na vás verejnosť pozerá?
„Rozhodne nie.“
Ako reagovala vaša rodina, keď sa dozvedela, že budete obhajovať takýchto ľudí? Nemali strach, neodhovárali vás?
„Za dvadsaťpäť rokov si na to zvykli a stalo sa to všedným.“
A váš strach? Napríklad z neúspechu v procese.
„Nikdy som strach nemal, skôr išlo o rešpekt. Je to veľmi vážna vec. Záleží od skúseností advokáta. Klienta musí na svoje možnosti upozorniť vopred.“
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že pri obhajobe, napríklad ľudí z podsvetia, by ste sa mohli dostať do situácie, že by vám nedovolili odísť z prípadu a museli by ste ísť proti vlastnému presvedčeniu?
„Zatiaľ som nekonal proti svojej vôli. Situácie, ktoré naznačujete, prišli, ale musel som si to s klientmi vydiskutovať.“
Pokúsil sa vás niekto podplatiť alebo žiadal, aby ste podplatili sudcu či svedka?
„V živote som neurobil takúto čudnú transakciu. Dal som im jednoducho na výber. Pokiaľ ide o sudcov a svedkov, samozrejme, že nás o to žiadajú. Razantne to odmietam.“
Sudcovia však o niektorých vašich kolegoch hovoria iné. Že sa o to snažia buď priamo, alebo vysielajú jednoznačné signály.
„Aj ja som dostal signál, že ak by sa v istej situácii použili peniaze, mohla by dopadnúť dobre. Klientovi, cez ktorého informácia prišla, som povedal, aby si hľadal iného advokáta.“
