Film príde do slovenských kín 5. januára 2006. Kniha C. S. Lewisa Kroniky Narnie práve vychádza v slovenskom preklade vo vydavateľstve Slovart FOTO - MOVIEWEB
Britský literát a akademik, nadšený kresťan a autor detských kníh C. S. Lewis je jednou z dvoch postáv - tou druhou Churchill - s takou odlišnou reputáciou v Británii a v Amerike, že by sme pokojne mohli hovoriť o štyroch rozličných mužoch.
Pre pravicu v Amerike bol Churchill boh, v Anglicku síce obdivovaný, ale sotva bol blahoslavený, skôr sa o ňom hovorilo ako o neústupnom človeku, ktorému sa pár vecí podarilo, ktorý bol povolaný uskutočniť jednu vec a zvládnuť to vynikajúco. V Amerike je C. S. Lewis postava, ktorú by sme najradšej zaliali do skla - a skutočne existuje okno s potrétom C. S. Lewisa v jednom kostole v Monrovii v Kalifornii - pre intelektuálnejších a sčítanejších predstaviteľov konzervatívnej religiozity zostáva uctievaným svätcom. V Anglicku ho všeobecne považujú za mierne trápneho polemického literáta, ktorý má aj zopár veľmi dobrých kníh o neskoro-stredovekej poézii a vychoval zopár dobrých študentov. (Ani bývalý arcibiskup z Canterbury ho "nemohol vystáť" pre jeho buldočiu zbožnosť, hoci Ján Pavol II. ho obdivoval.)
Úspešnou knihou a filmom je Krajina tieňov. Ukazuje, ako C. S. Lewisa napokon poľudštil sex s mladou americkou Židovkou. Odráža skôr britský než americký pohľad: skôr puritán, ktorého bolo treba zachrániť pred puritánstvom, než svätec, ktorý by zachraňoval iných pred ich hriechmi.
Snob a svätec
Nič z toho by nemalo veľký význam, nebyť Narnie. Sedem rozprávok o anglických deťoch, ktoré cez skriňu prenikli do krajiny, v ktorej hovoria zvieratá a vládnu levy. C. S. Lewis začal tie rozprávky písať v štyridsiatych rokoch a sú klasikou v tom jedinom skutočne platnom zmysle slova - knihou, ktorá sa číta aj celú generáciu po autorovej smrti. Treba povedať, že sa stali vysoko kontroverznou klasikou: skvelý britský fantasta Philip Pullman vyťahoval na svetlo ich rasizmus (obri majú tmavú kožu a mandľové oči), drzú verziu rozťahovačnej anglickosti a úzkoprsú religiozitu. Ale stali sa súčasťou spoločnej imaginácie detstva a teraz, s filmom Narnia: Lev, šatník a čarodejnica, prvým dielom série filmových adaptácií, sa podobne ako trilógia Pán prsteňov pravdepodobne v kolektívnom vedomí uhniezdia ešte hlbšie.
Dvaja Lewisovia - britský krvácajúci snob a americký blahosklonný svätec - vedú akýsi zápas v predstavivosti tých, ktorým záleží na Narnii rovnako ako na jej autorovi. Je Narnia miestom kresťanskej viery alebo miestom úniku z nej? Keď človek číta všetku záplavu literatúry o tomto spisovateľovi, vychádza mu z toho veľmi čudný autor fantasy a veľmi čudný typ kresťana. Skrytou pravdou je, že jeho viera bola predovšetkým mytologická a že v ňom natrvalo zostalo toto napätie medzi túžbou predstavovať si a zodpovednosťou voči dogme. Jeho texty sú záznamy neúnavného, inteligentného človeka s imagináciou zamknutou v cele. Na hviezdy sa díva cez mreže. To, že dvere boli po celý čas otvorené a že kľúč po celý čas držal vo vrecku, zistil až úplne na konci.
Narodil sa roku 1898 do prísnej protestantskej rodiny v Ulsteri, drsnému otcovi a milujúcej mame, ktorá zomrela skôr, než mal desať. Kľúčovým bol v jeho živote vzťah k staršiemu bratovi Warniemu, s ktorým mali spoločný vkus na knižky a mali aj svoj súkromný jazyk a mytológiu. Mladý C. S. Lewis zo všetkého najradšej čítal a prechádzal sa, často v spoločnosti Warnieho. Bol to ten typ chlapca, ktorý sa hocikedy rozplače od dojatia z básne či stromu. Miloval prírodu a prítmie, mýty a rozprávky, hlavne írsku krajinku pri predmestiach a príbehy Georgea MacDonalda. Vzbudzovali v ňom cit, ktorý bol väčší než púhy pôžitok - čosi ako žiarivý zmysel pre dobro a romantiku a svetlo. C. S. Lewis nazýval tú emóciu jednoducho, "radosť". S ňou prišiel pocit, že tak svet ako slová sa mu snažia niečo povedať - nielenže je kdesi čosi dobré, ale je tam aj čosi veľké. Kresťanstvo, ktoré poznal v detstve, vyzeralo ako opak čara a radosti: nuda a rovnice o mravnosti.
Chlapca, ktorý prišiel o matku, začali posielať do obludných anglických internátnych škôl, kde ho bili a týrali a traumatizovali. O posledných z týchto svojich škôl, Malverne, písal s intenzívnejšou hrôzou, než neskôr o tom, čo zažil za vojny na západnom fronte. Bolo jasné, že táto trauma, ktorá prišla v čase pohlavného prebúdzania, bola hlboká a trvalá. Bystrý citlivý britský chlapec zmenený sadizmom verejnej školy na morbídneho zvrhlíka - to je pomerne známy britský príbeh. Na ňom bolo zvláštne, že si napriek všetkému zachoval vnútorný život. Radosť ho udržala pri živote - a je možné, že neprítomnosť šťastia uvoľnila miesto radosti.
Po vojne, po návrate zo západného frontu, skončil v Oxforde, ktorý bol odjakživa radosťou pre tých, čo unikli z verejných škôl. C. S. Lewis prednášal anglickú literatúru, čo bolo vtedy podobne neurčité ako dnes mediálna komunikácia, a on mohol z literárnej vedy časom ľahko prebehnúť k literatúre. V Oxforde sa zoznámil s mladým filológom menom J. R. R. Tolkien.
C. S. Lewis mal povesť inšpiratívneho učiteľa a keď čítame jeho listy, môžeme pochopiť prečo: mal veľmi kritický, nezávislý pohľad na modernú literatúru, často veľmi presný. A vedel obdivovať aj autorov, ktorí mu boli úplne vzdialení: Woolfovú, Kafku.
Mýtus a zjavenie
Pod Tolkienovým vplyvom sa napokon definitívne obrátil na ortodoxnú kresťanskú vieru. Stalo sa to na jednej dlhej nočnej jesennej prechádzke roku 1931. Ku koncu prechádzky bol z C. S. Lewisa regulárny kresťan. Bol to nový obrat v dejinách konverzie. Po tisícročie bol rozhraním viery rozdiel medzi pohanským mýtom a kresťanským zjavením, C. S. Lewisa pritiahla práve podobnosť kresťanského zjavenia a pohanských mýtov. Ešte aj viktoriánske konverzie boli klasického augustínovského typu, ako únik od všadeprítomného pocitu hriechu. Kardinál Manning skoro umrel od prejedenia zákuskami a stal sa členom rímskej katolíckej cirkvi práve preto, aby to už nikdy viac nemohol urobiť. C. S. Lewis sa nedal na kresťanstvo preto, že by sa bol prejedol zákuskov: stal sa kresťanom, pretože si myslel, že anglikánska cirkev je cukrárňou samotného Boha. "Príbeh Krista je jednoducho pravdivý mýtus," povedal o svojom zážitku z tej noci. "Mýtus, ktorý na nás pôsobí rovnakým spôsobom ako iné mýty, len s tým nesmiernym rozdielom, že toto sa naozaj stalo."
Jeho obľúbeným argumentom bolo, že Ježiš buď musel byť šialený, keď robil to, čo robil, a hovoril veci, ktoré hovoril, alebo mal pravdu, a keďže nevyzeral ako človek, ktorý zošalel, musela to byť pravda. (Tento argument sa mu tak zapáčil, že ho v podobe alegórie opakuje v Narnii: buď Lucy o Narnii klame, alebo je blázon, alebo to, o čom hovorí, musela vidieť.)
Jeho kresťanstvo je lokálne, anglické, írske a severské.
Začať v štyridsiatke
V našej kultúre má písanie o zázračných veciach dva domovy: detská literatúra a science fiction. C. S. Lewis sci-fi nevedel písať s takou vášňou, keď začal opisovať zázračný svet Narnie, bolo to iné.
Na príbehu z Narnie je najsilnejšie to, že síce začal s niekoľkými veľmi obľúbenými obrazmi - pouličná lampa v snehu, samotná zázračná skriňa, jemný inteligentný faun, ktorý Lucy víta - nikdy sa však pri písaní neskláňa k deťom, nepíše pre deti, iba používa detské postavy a vety - píše len o poznanie jednoduchšie vety, než inokedy. Nikdy sa nepokúša vyrábať deťom zábavu. Píše tak, ako skutočný spisovateľ musí, naozajstnú knihu pre naozajstný okruh čitateľov, veľký či malý, a výsledok je rozprávka, ktorá encyklopedicky zahŕňa všetko, čo autor vášnivo prežíva: povahu spásy, problém bolesti, pašie a zmŕtvychvstanie a ukladá do svojej obľúbenej mystickej zimno-jarnej anglickej krajiny. Keby sa usiloval o menej než toto, jeho knihy by nemohli prežiť tak dlho.
Problém je v tom, že emocionálna sila knihy - ako zisťuje každé citlivé dieťa - sa zmenšuje, čím viac je posilňovaný jej náboženský motív. Najvýslovnejšia náboženská časť mýtu je alegorizovaná najvýraznejšie a najneúspešnejšie. Lev Aslan, symbol Krista, je veľmi zvláštny symbol slávneho tesárovho syna, nielen nekresťanský, ale v podstate aj protikresťanský.
Hovoriace zvieratá žijúce v Narnii zúfalo čakajú na návrat Aslana, levieho kráľa, ktorý by znovunastolil slobodu. Aslan sa nakoniec vráti. Nádherný, udatný a na prvý pohľad príťažlivý, s hlbokým hlasom a rešpekt vzbudzujúcim zjavom, očividne kráľovským. Bielej čarodejnici sa podarí intrigami ho zabiť, čiastočne vinou omylov detí, ožije znovu, vyslobodí Narniu a vráti krajine jar.
Pritom ústredným motívom evanjelia je, že Ježiš nie je lev viery, ale baránok boží, a ďalším symbolickým zvieraťom je malý neduživý somárik. Mravná sila Kristovho príbehu je v tom, že levy sú vždy na tej druhej strane. Keby napríklad somár, zdanlivo prozaické zviera z nejakého tmavého kúta Narnie, prekonal obrovské prekážky, zhromaždil myši a potkany a ploštice a muchy a iné nečisté zvieratá, a potom by ho zabili tým najponižujúcejším možným spôsobom levy, a ten somár by vstal z mŕtvych a šokoval všetkých svojich učeníkov a stúpencov ako kráľ stvorenia - to by bola kresťanská alegória. Mohutný lev, začínajúci život na vrchole potravinového reťazca, uctievaný všetkými poddanými a obdarený silou, zabitý zradným zlom za svoju silu a potom znovuzrodený, aby mohol znovu zavládnuť, je starozákonný a nie kresťanský mýtus.
Veriaci nájdu útechu a pomoc v zázračnom svete Narnie práve preto, že je taký zvláštny a odlišný od nutne záväznej a represívnej morálky organizovanej viery, aj keď veriaci ako C. S. Lewis to len ťažko pripúšťa. Iracionálne obrazy - pouličná lampa v snehu a strieborná stolička a hovoriaci kôň - sú rovnako únikom pre kresťanskú imagináciu ako pre racionalistu. Preto cítime v jeho fantázii viac radosti, keď požiadavkám kresťanstva uniká do temnejšej ríše zázrakov. A napokon, pokiaľ ide o vieru, hŕstka obrazov nie je horšia ako vrece argumentov. To vedeli aj apoštoli.
© The New Yorker, 21. 11. 2005
Adam Gopnik (1957) esejista, spisovateľ. Žije v New Yorku. Jeho najslávnejšími knihami sú The King in the Window a Paris to the Moonou. Píše pre magazín The New Yorker.
Autor: ADAM GOPNIK
