Luk, šesťročný valach, žil päť rokov na pastvinách. Nepoznal stajňu, nebol zvyknutý na ľudí, sedlo, dotyky. Nemal svoje stádo, takže sa snažil robiť si stádo, kde by bol vodcom, z ľudí, a preto kopal a hrýzol. Jeho pán sa však rozhodol, že chce z neho koňa, ktorý raz bude voziť jeho vnukov. Momentálne je preto na Kovářovom ranči v západných Čechách, kde sa každodenným tréningom krôčik po krôčiku mení na bezpečné zviera, na ktoré sa bude dať spoľahnúť.
Život Milana Kovářa je ako román. Odmalička ho ťahalo ku koňom, sníval o romantike v konskom sedle. Bol dobrodružná povaha, temperamentu mal na rozdávanie, energiu si preto vybíjal v jazdiarni a v bojových umeniach. Keď mal dvadsaťpäť, dozvedel sa, že na jednom zámku vo Veľkej Británii hľadajú niekoho ku koňom, nemusí ani vedieť po anglicky.
"Zajasal som, to je ono! Za posledné peniaze som si kúpil lístok Praha - Londýn a s veľkým batohom som sa ocitol na Victoria Station. Po anglicky som dokázal povedať len I am hungry, I need job a How much you pay? V ruke som držal lístok papiera so svojím menom a čakal, kto si ma vyzdvihne. Lenže, pomaly sa zotmelo, všetky au-pairky si už rozobrali a po mňa nikto nikde. Už som si vravel, nejako už len prespím a ráno pôjdem domov, keď sa zrazu objavil naleštený Rolls royce. Vyliezol z neho malý Turek v obleku, naložil môj ruksak a vydali sme sa za Londýn. Dávno skončili domy, keď sa zrazu zjavila aleja a na jej konci krásny zámok."
Na zámku
Na zámku sa Milan Kovář staral nielen o kone, ale aj o psy a papagáje. Všade nosil ceruzku a papier a pomaly si zdokonaľoval chabú angličtinu. A potom sa mu naskytla výnimočná príležitosť. Keďže ešte v Čechách istý čas robil aj ochranku, grófka mu navrhla, aby ju sprevádzal na ceste do Ameriky. Ako šofér a osobný strážca. Súkromným lietadlom odleteli na dva týždne do Miami.
"Amerika mi učarovala. Pochopil som, že je to naozaj slobodná krajina, bol som nadšený z ľudí, ktorých som tam stretol. Zrazu ma zaplavil intenzívny pocit - tu chcem žiť."
A pocit nezmizol ani po návrate do Anglicka, hoci na zámku sa mal výborne. Grófka si ho obľúbila, takže získal mnohé privilégiá. Mal k dispozícii auto, popri práci začal chodiť do jazykovej školy a intenzívne trénovať karate.
"Nič ma nerozptyľovalo, žiadna rodina, mohol som sa sústrediť len na svoju prácu a šport. Vďaka intenzívnemu tréningu a každodennej fyzickej práci moja kondícia narastala. Zúčastnil som sa na karatistických pretekoch a vyhral. A vtedy som si povedal - som silný, viem už po anglicky, zarobil som si nejaké peniaze, je čas odísť do Ameriky. Cez priateľov, ktorých som získal vďaka grófke, som dostal pozvanie, ona mi ako darček dala nádherné westernové sedlo, a vyrazil som."
Much temperamento!
Prvou zastávkou bola farma v Atlante. Nemali tam kone, zato hangár plný lietadiel. Robil tam všetko, opravoval strechu, schodisko, leštil autá aj lietadlá.
"Jedného dňa mi povedali, že sa sem ide presťahovať jeden Texasan a hľadá pomoc pri sťahovaní. Tak som sa prihlásil a pri práci mu porozprával, že mám rád kone a mojou veľkou láskou sú kovboji. A vtedy mi povedal - ak sa chceš stať kovbojom, v Štátoch je jediné správne miesto - juhozápadný Texas. O mesiac som tam bol."
V Texase začal Kovář pracoval na maličkej farmičke, kde sa konečne dostal aj ku koňom.
"Bol som mladý, mal som strašne veľa energie. Už v Anglicku mi Španieli a Portugalci, ktorí tiež pracovali na zámku, vraveli - Milane, too much temperamento! Bol som jednoducho mladý a divoký. Z koní som nemal strach, bavilo ma jazdiť práve na takých, ktoré iných zhadzovali. O horsemanshipe som vtedy netušil nič, mojím snom bolo stať sa kovbojom a krotiť divoké kone."
Život medzi kaktusmi
No a potom sa naskytla príležitosť ísť na ranč ležiaci úplne pri mexických hraniciach, medzi ľudí, ktorí sa doslova narodili v sedle.
"Na našej farme mi povedali, že jeden plastický chirurg zhodou okolností letí do Dallasu a keď mu kúpim obed, odvezie ma vraj svojím lietadlom. Tak som bežal po hamburger a mal za to letenku do mestečka Decater neďaleko Dallasu."
Lietadlo však nepristálo v žiadnom meste, ale uprostred pustatiny, kde bola len jedna telefónna búdka a plechový hangár a všade naokolo iba nekonečné pláne.
"Tam ma vysadil a odletel. Krajina vyzerala totálne bez života, nebolo mi všetko jedno. No zrazu pristálo malé lietadlo, vystúpil z neho maličký päťdesiatnik vo vojenskej leteckej kombinéze. Povedal len - hi, poď so mnou! - a to bolo všetko. Texasania sú totiž strašne struční. Ostatní Američania o nich hovoria, že sú to tvrdí ľudia, trochu blázni, no oni takí musia byť. Podmienky, v ktorých žijú, sú kruté. Všade polopúšte, tráva je tam zelená len od konca februára do apríla. Tvrdý život sa premietol aj do ich tvárí, ktoré majú tvrdé rysy."
Neskôr sa Milan dozvedel, že malý muž, ktorému mal hovoriť "uncle Don", je vojenský veterán s obrovskými životnými skúsenosťami. A že mnohé jeho rady budú na nezaplatenie.
"Napríklad ma poučil, že aby som prežil, musím byť flexibilný. Vysvetľoval mi to tak, dnes si zdravotná sestra, zajtra hasič. Naozaj som tam vystriedal množstvo profesií a často nemal peniaze na jedlo, iba na naftu. Niekedy som nejedol aj štyri dni a žobral od chlapov, ktorí desiatovali, či by mi kúsok neodlomili."
Stálo to však za to. Milan Kovář sa dostal medzi skutočných kovbojov.
Kovboji
Strýčko Don odviezol Milana Kovářa na ranč neďaleko Rio Grande.
"Najbližší sused bol vzdialený tridsať kilometrov, do mesta bolo stopäťdesiat kilometrov. Na štyridsiatich tisícoch hektároch pôdy tam chovali kone, muly a dobytok a o obrovské stáda sa staralo dohromady šesť ľudí. Keď som videl tie podmienky, hovoril som si - tu sa nedá žiť, ja tu umriem! Potrebujem okolo seba hory, zeleň, a tu je všetko hnedé, vyprahnuté, zelené sú len kaktusy. Don mi povedal - máš štyri dni na rozmyslenie. Vtedy letím späť, ak chceš, môžeš sa so mnou vrátiť. No a ja som zostal. A život kovbojov mi učaroval. Tí ľudia nemali na sebe nič navyše, len toľko, aby prežili. Pochopil som napríklad, prečo majú kovboji neustále na krku šatku. Je to obrovský pomocník, dá sa použiť ako škrtidlo, potítko, filter proti prachu... Nevyhnutnosťou bolo laso, ktoré sa používa iné na kone a iné na dobytok. Naučil som sa s ním pracovať, nosil som kovbojský klobúk, všade voňali koža a drevo. Bolo to ako v kovbojke."
Na ranči pracoval Milan Kovář najprv ako kovboj, ktorý má na starosti kone aj dobytok, a potom ako wrangler, ktorý sa stará len o kone. Majiteľka farmy, ktorej kolovala v žilách aj indiánska krv, čoskoro vypozorovala, že má pre kone veľký cit, a tak mu ponúkla, či by nechcel jazdiť mladé zvieratá. Bol nadšený. Prvý šek na päťsto dolárov, kde bolo napísané, že peniaze sú za horse training, by si dal najradšej zarámovať.
Tí, čo načúvajú koňom
Po návrate do Decateru sa Kovář zoznámil s jedným starým kovbojom.
"Mal divokého neobsadnutého žrebca, ktorý slúžil na pripúšťanie. Keď som sa s ním raz vyfotil, pán si všimol, že kým pri ňom mal kôň vždy hlavu hore a uši nastražené, u mňa ju dával dole, čo je znak, že sa cíti uvoľnený. Začali sme sa rozprávať o koňoch, ja som sa mu pochválil, čo všetko som už s koňmi robil a že ak chce, ja mu koňa obsadnem. No on mi povedal - nie, môjho koňa raz obsadne iba horseman, a nie kovboj. Pýtal som sa, v čom je rozdiel, a on mi vysvetlil, že kovbojovi nevadí, keď kôň vyhadzuje zadkom a robí zle. Horseman však s takým koňom nejazdí. On ho najprv zmení, naučí, aby nevyhadzoval. Bol to významný zlom v mojom nazeraní na kone. Rozhodol som sa, že budem horsemanom.
Milan Kovář začal študovať metódu horsemanship, kde sa len dalo. A dostal sa až k jeho dvom najväčším legendám - Montymu Robertsovi a Rayovi Huntovi.
"Monty Roberts je muž, ktorého v Amerike naozaj prezývajú zaklínač koní, lebo vraj vie načúvať koňom. Je isté, že kone naozaj cíti, rozumie reči ich tela. Je veľmi slávny a týždenný kurz u neho stojí päťdesiattisíc. Videl som jednu jeho show a bol som nadšený, povedal som si, že sa k nemu musím dostať za každú cenu. A naozaj sa mi to podarilo. Týždeň som u neho pracoval a za to som mohol byť týždeň jeho študentom. Dostal som sa všade. Videl som aj slávneho mustanga Shy Boya, o ktorom vyšla aj u nás knižka a film. Bol to divoký kôň, na ktorého sa Roberts napojil, a on robil všetko, čo od neho chcel."
Učenie sa nikdy neskončí
Kovář bol z Robertsa nadšený, ale časom z obdivu vytriezvel:
"Dva roky som ho bezmedzne uznával, bol pre mňa Bohom. No časom som pochopil, že dnes je už jeho práca v prvom rade veľký biznis. Pracuje na farme, kde sa točia veľké peniaze, a to je prvoradé. Isteže je veľmi šikovný, ale už nikam nepostupuje, nezdokonaľuje sa, nie je už nič, čo by ho posúvalo dopredu. Už je to vlastne len show."
Raya Hunta však Kovář uznáva dodnes:
"Je to môj najväčší učiteľ, ktorý absolútne zmenil môj pohľad na kone. Ray Hunt je žijúca legenda, najstarší horseman, majster komunikácie. Je to psychológ, ktorý vníma kone zvonka aj zvnútra. Vy nič nevidíte, len, že sedí na koni, nespraví ani pohyb, a pritom kôň robí, čo sa od neho chce. Reaguje na jeho myšlienky, je to čosi úžasné. Skutočný natural horsemanship vychádzajúci z prírody, presne to, čo som hľadal. Hunt mi otvoril množstvo dverí, vďaka nemu som našiel množstvo riešení na problémy koní. No tiež som pochopil, koľko toho ešte stále neviem. Sedel som aspoň na šesťsto koňoch a dodnes sa na každom kurze nájde aspoň jeden, ktorý ma prekvapí. A že stále je čo zdokonaľovať a učiť sa."
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
V Texase naučili kovboji Milana Kovářa pracovať s lasom. FOTO - ARCHÍV
Aj Karamel kedysi kopal a hrýzol. Po niekoľkých mesiacoch horsmanovho výcviku behá za svojím jazdcom ako pes a je to koník, ktorý počúva na slovo.
Horseman nemôže uhnúť ani vzpínajúcemu sa koňovi, za každej situácie ho musí napokon presvedčiť, že on je ten dominantný kôň, vodca.
