Michal Hvorecký vydal nový román. Druhý v poradí. Volá sa Plyš, ale mäkučký, hebký je len literárne. Hvoreckého už dávno môžeme považovať za zavedeného, v tom najlepšom slova zmysle vypísaného autora, ktorého len tak na nejakom formálnom, literárnom, jazykovom, kompozičnom či štylistickom ovocí nenachytáme. Plyš sa z tohto uhla pohľadu číta ľahučko, priam sám, na jeden záťah, bez zbytočných prieťahov a zaseknutí.

Príbeh sa rozbaľuje vo vedomí ako film, obraz za obrazom, scéna za scénou, v jednej dejovej línii, bez významových odbočiek bezprostredne nesúvisiacich s témou románu. Podobne ako v Poslednom hite ani ťažisková rovina Plyšu nie je prítomná v texte samotnom, ale v metarovine nad ním.

Čo to znamená? Že Plyš je o čomsi inom, ako o tom, o čom je jeho príbeh. O čomsi priamo nevypovedanom v texte, ale predsa intuitívne, ale nepomenovateľne prítomnom na výsosť osobnom čitateľskom zážitku.

Blízka budúcnosť. Telom mladý jedinec s minulosťou a obrovským problémom sa na viac ako dvesto stranách pokúša vyrovnať so svojím prekliatím, ale i so svetom vôkol. Trpí ťažkou formou závislosti od internetovej pornografie, a pokúša sa jej zbaviť. Najprv abstinenciou, potom masívnym pokusom o prenos internetovej pornografickej virtuality do fyzickej reality, aby nakoniec pochopil, že realita v jeho prítomnosti už neexistuje, podobne ako autentickosť.

Hvoreckého obľúbené kulisy prehnanej globalizácie - tak ako ju poznáme už dnes (značky, sofistikované tautológie, topológia sterilného mesta, irónia a sarkazmus) - opäť vytvárajú mierne vyšinuté, ale uveriteľné prostredie pre bizarné aktivity hlavného hrdinu a predovšetkým pre jeho permanentný patologický vnútorný monológ ťažko závislého človeka.

Výborne, ale práve v tom človeku, teda v hlavnom hrdinovi je jediný problém Plyšu. Vlastne ani nie Plyšu samotného, ale mňa ako čitateľa. Len veľmi ťažko sa dokážem ponoriť do príbehu človeka, ktorého od prvých momentov románu, do tých posledných, tak intenzívne neznášam. Irvin Mirsky je podobný Alfrédovi Raffovi z Posledného hitu, ale postráda ten jeho rozmer, vďaka ktorému sa Alfréd dal pochopiť.

Irvina možno len nenávidieť, aspoň tak intenzívne, ako sa nenávidí on sám. A také knižky sa mi čítajú ťažko, aj keď to o ich kvalite nič nevypovedá.

Autor: JURAJ MALÍČEK(Autor je teoretik popkultúry a pedagóg)