Spomedzi "veľkej gitarovej štvorky" Pat Metheny, Bill Frisell, Mike Stern a John Scofield je podľa všetkého momentálne najživotaschopnejší ten posledný. John Scofield (54) je priam značkou pre radosť z hudby a nákazlivý groove. V predfunkovom období však bol "čistým džezmenom" a na džezový jazyk nezanevrel, stále s ním koketuje v komornejších projektoch. Jeden z nich doviezol v uplynulom týždni aj do bratislavského klubu Babylon.

Názov Real Jazz Trio je marketingovo zvolený umne. Všetci hneď vedeli, že nejdú na funkovú "tancovačku". To by však nebol Scofield, keby nudil a vytiahol niečo intelektuálne uzavreté do seba. Mimoriadne sľubne zneli aj mená jeho spoluhráčov - basgitarista Steve Swallow (65) je nestorom svojho nástroja. Už pred štyrmi dekádami dokázal, že na basgitare sa dá hrať skutočne džezovo, bez rockových idiómov, čo v tom čase ešte nebolo bežné. Preslávil sa s Garym Burtonom a ako spolupracovník skladateľky a klaviristky Carly Bley.

Scofield a Swallow na pódiu vytvárali pomyselnú os. Temperamentný líder vyvolával napätie a istú zdravú nervozitu, ktorá mala protipól v kĺzavej, elegantnej a introvertnejšej hre Swallowa. Medzi tým a v tom všetkom sa napínali bicie Billa Stewarta (38), kreatívneho a melodického hráča, s ktorým majú najlepšie skúsenosti celebrity ako Pat Metheny či Maceo Parker.

Skutočný džez je o dosahovaní kvality v reálnom čase, a tak aj bolo. Trio, najúspornejšia zostava džezovej kapely, nemôže pracovať so stereotypným opakovaním štruktúr. Evolúcia bola v tejto hudbe prítomná stále, hráči sa vzájomne vždy kontrolovali, Swallow visel očami na sólistovi. Či už kapela hrala skladby poučené bebopom, alebo typicky scofieldovské riffové kompozície, vždy to bola súhra tímu.

Kým mnohí džezoví gitaristi "obkukávajú" frázy od saxofonistov, on stále zdôrazňuje charakter svojho nástroja. Používa aj skresľovače, občas slučky, wah wah pedál a efekty, až sa človek neubráni dojmu, že takto by hral Jimi Hendrix, keby bol džezmenom. Na druhej strane, Scofield hrá často aj na prirodzenom zvuku elektrónkového aparátu.

Nebol to koncert, na ktorom sa rozbúcha srdce a do tela sa napumpujú emócie takým prúdom, že nás hrejú ešte na tretí deň. Na to bol príliš sofistikovaný. Ale o to v tejto hudbe vôbec nejde. Solídne naplnená sála si vytlieskala prídavok a po koncerte bol spokojný aj majster, ktorý sa dobrých pätnásť minút fotografoval s fanúšikmi a podpisoval plagáty.