Pôvodne mala úplne iné zamestnanie. Keď oň prišla, rekvalifikovala sa a zamestnala sa u opravára obuvi. Neskôr sa stala vedúcou, zarábala asi tritisíc mesačne. Povedala si, že sa jej to neoplatí a rozhodla sa skúsiť to s vlastnou firmou.

V opravovni zamestnáva dvoch pracovníkov vrátane syna a trávi v nej takmer desať hodín denne. Robí si v podstate všetko sama – takmer desať rokov preberá obuv na opravu, nakupuje materiál a vedie si aj účtovníctvo.

„Dá sa z toho vyžiť.“ Po odpočítaní všetkých nákladov zarobí mesačne o niečo viac, ako je slovenská priemerná mzda. Výdavky však musí úzkostlivo strážiť. „Peniaze, ktoré utŕžim, musím rozdeliť, nie sú len moje. Jeden týždeň na materiál, potom prídu zálohy, odvody, nájomné a výplaty.“

Ľudia majú o opravy záujem a nosia takmer všetko – od „plnoletých“ topánok až po niekoľkotýždňové talianske kusy. Paradoxne, najviac opravujú nové topánky, ktorým treba vymieňať podrážky. „Niekedy podrážky vydržali sezónu, dnes prichádzajú ľudia aj po dvoch mesiacoch,“ hovorí pani Krčmárová. Toho, že by ľudia prestali do opravovne chodiť, keby sa ich finančná situácia zlepšila, sa nebojí. „Každá topánka potrebuje údržbu,“ dodáva.

Rovnako je na tom aj firma Miloty Tomanovej, kde šijú šaty a opravujú tašky aj odevy. Zákazníkov je dosť, záujem závisí od sezóny a ovplyvňuje ho aj výplatný termín.

Záujem je najmä o výmenu a všívanie zipsov, skracovanie alebo predlžovanie odevov a výmenu podšívky na sakách, kabátoch a kožákoch.