Keď roku 2002 vyšla kniha českého autora Václava Fialu Umělecká Paříž, bol to svojho druhu unikát, lebo nič podobné u nás neexistovalo. A myslím, že unikátom je aj ďalšie jeho dielo Vídeň, literární toulky dunajskou metropolí (ASPI Publishing, Praha 2005), ktoré takisto sprevádza čitateľa tentoraz po viedenských domoch, uliciach, kaviarňach, divadlách, sálach, štvrtiach a cintorínoch, aby mu priblížilo osobnosti kultúrneho a verejného života, spojené s jednotlivými lokalitami. Bedeker, o to príťažlivejší, že Viedeň je naozaj na dosah ruky a umožňuje spoznávať príslušné miesta aj na etapy.

Fiala si rozdelil priestor rakúskej metropoly na dvanásť častí, nepostupuje teda podľa mestských obvodov (tých je v skutočnosti dvadsaťtri), ale ani nepreskakuje z miesta na miesto, takže v reáli môže byť prehliadka kontinuálna. Čitateľ má však výhodu pred návštevníkom, lebo pôvab knihy je v tom, že kdekoľvek ju otvoríte, tam sa priam s napätím ponoríte do textu. Fiala totiž nepodáva iba holé fakty, ale obraz každej osobnosti maximálne obohacuje o rozličné historky, anekdoty či kuriozity, čo dodáva knihe neobyčajnú živosť a informačnú hodnotu.

Potulky Viedňou sa začínajú v centre, pri Dóme sv. Štefana. Ešte pred "personáliami", ktoré sa naň viažu, Fiala podá v krátkosti dejiny tejto pamiatky, od polovice dvanásteho storočia až po dnešok, je to pestrá zmes zaujímavostí architektonických, technických a ľudských. Potom sa dozvieme, že na svätoštefanskú vežu vystúpil roku 1698 aj ruský cár Peter Veľký, že tu mal sobáš Mozart, Haydn a Johann Strauss mladší a že chrám bol aj miestom poslednej rozlúčky s Mozartom, ba dokonca aj to, prečo nie je známe presné miesto, kde skladateľa pochovali.

Fialova akurátnosť, hraničiaca až s detailomániou, je obdivuhodná, lebo pozisťoval veľa vecí "okolo", skúma pozadia, podmienky, za akých ten-ktorý umelec pracoval, súvislosti, genealogické väzby. Pri filozofovi Wittgensteinovi uvedie, že žiak známeho rakúskeho architekta Loosa postavil pre jeho sestru, ktorú portrétoval Gustav Klimt, palác a že Wittgensteinov brat bol koncertným pianistom a prišiel v prvej svetovej vojne o ruku, koncertoval však naďalej, lebo rad skladateľov, napríklad Ravel či Prokofjev mu písali skladby pre ľavú ruku.

Viedeň bola za monarchie medzinárodným multikultúrnym centrom a žilo tu mnoho Čechov. Aj preto položil autor dôraz najmä na 19. a prvú polovicu 20. storočia s jeho explóziou umeleckých aktivít a bohémskeho života. Českých umelcov pôsobiacich vo Viedni predstavil jednak v topografii mesta, jednak ich uvádza v špeciálnom mennom indexe na konci knihy.

Dunajská metropola znamenala veľa i pre slovenskú inteligenciu. Ako riaditeľ Dvorskej knižnice sa tu uplatnil Adam František Kollár, nazývaný slovenským Sokratom, autor Slávy dcéry Ján Kollár bol profesorom slovanskej archeológie na viedenskej univerzite. Žiaľ, tieto osobnosti Fiala v knihe nespomína, zato však v súvislosti s viedenskou operou nezabudol na Luciu Poppovú, Zdenu Grúberovú, Gabrielu Beňačkovú a Petra Dvorského. Fialova publikácia sa číta ako príjemná výzva, aby sme dôkladnejšie poznávali mesto, ktoré máme "za humnami".

Autor: JOZEF BŽOCH (Autor je literárny kritik)