Mladí ľudia v horiacich predmestiach zneužívajú situáciu, vezú sa na vlne násilia. Niekedy ich prejavy nemajú žiadnu súvislosť so všeobecnou revoltou. Napádajú chodcov, väčšinou slovne, niekedy aj fyzicky. Za obeť si vyberajú staré ženy. V tom ťažko možno hľadať niečo racionálne.
Tažko sa hľadá aj vysvetlenie, prečo útočia na novinárov. Sťažujú sa, že ich nikto nepočúva, a sú to práve médiá, kto im dáva šancu prehovoriť a ich hlas je tak prvýkrát poriadne počuť. A predsa, okolie Paríža už v posledných dňoch spoznalo niekoľko takých prípadov.
Jeden sa odohral včera aj v Clichy-sous-Bois, tesne pri radnici. Nepozdávala som sa asi pätnásťročnému chlapcovi. Bežal za mnou a kričal - novinárka, novinárka! Začal útočiť - ale veľmi zvláštne, nepoužíval všetku svoju silu. Rozhodol sa pre slabý úder päsťou do tváre a chcel sa zmocniť notebooku. Nevyzeralo, že by to myslel vážne, preto sa na jeho útok nedalo rázne odpovedať. Pokračoval však ďalej, kopal a trhal tašku. Využil, že svojím spôsobom prekvapil, vzal notebook a utekal cez park pri ceste.
Ukázalo sa, že Clichy sa s dnešným násilím úplne nestotožňuje. Okamžite zastavilo niekoľko áut, dve sa rozhodli chlapca prenasledovať a z okna naň kričali. Chlapec sa zrejme zľakol, pustil tašku a utekal iným smerom.
V aute sedel riaditeľ materskej škôlky. Napriek tomu, že má zákaz vyjadrovať sa, povedal: "Vidíte, takí sú u nás mladí. Skúšajú, kam až môžu zájsť. Za normálnej situácie by si to nedovolili. Takéto násilie patrí ku každej chudobnej štvrti. Kým však zostávalo v jej vnútri, nikoho to nezaujímalo."
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Clichy-sous-Bois
