Max Kandhola v Bratislave. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Časti jeho tela zaznamenával úplne zblízka. "Sú to nepríjemné, tvrdé, brutálne fotografie. Niekto by od nich najradšej odvrátil tvár," povedal v rozhovore pre SME. Sériu nazval Ilustrácia života - hoci hovorí o smrti. "Smrť nie je koniec života, keď sa teraz o týchto fotkách bavíme, akoby môj otec žil ďalej," vysvetľuje. Kandhola sa narodil v Anglicku, ale jeho rodina patrí k indickým sikhom. Teraz celý november vystavuje v bratislavskej T-Galérii.

Ako ste sa cítili v otcovej izbe?

"Z väčšej vzdialenosti sa zdala byť jeho izba pokojná, keď som sa však priblížil k telu, bol to drásajúci pohľad. Sklonil som sa nad otca a pošepky som sa s ním snažil rozprávať. Pýtal som sa: Ako sa máš? Desať dní pred smrťou ešte rozoznával naše hlasy."

Vedel, že ho fotografujete?

"Asi nie. Jeho pohľad stále uhýbal objektívu, až pri poslednom zábere sa jeho tvár zmenila. Ktovie, možno, že mentálne ma cítil, len už nemohol rozprávať. Posledný deň som ho fotografoval asi tri hodiny, ani som si nevšimol, že za mojím chrbtom sa medzitým zhromaždila celá rodina. Posledný záber som urobil dve hodiny po otcovej smrti, keď ho už sestry zakryli bielou plachtou."

Nikdy ste neoľutovali, ako ste tie posledné hodiny strávili? Že ste mali v rukách fotoaparát a nedržali napríklad otcovu ruku?

"Otca som fotografoval už dlhšie. Bol som ešte študent, keď som si o ňom vymyslel projekt. Bol som naň hrdý a fascinoval ma - bol napríklad oveľa vyšší ako ja. Krátko nato, ako ochorel na rakovinu, sa oňho starala mama s bratom, ja som zas pri ňom sedával, keď ho presunuli do nemocnice. A že som nedržal jeho ruku? Ešte tesne pred fotením som natieral olejom jeho schnúcu pokožku, jeho ruky, uši. Pravda, že som ho mohol držať aj na konci, a asi som aj mal. Rozhodol som sa však pre fotografie. Asi by som ľutoval, keby som ich nemal."

Rád sa na ne pozeráte?

"Nie. Pozerám sa na ne, len keď o nich s niekým diskutujem, keď sa bavíme o umieraní. Tie fotografie považujem za svoje portfólio, to je všetko."

Už v nich nechcete hľadať nič nové?

"Teraz je čas, aby sa na ne pozerali iní ľudia, nech ich nechajú na seba vplývať a nech si pri nich vybavujú vlastné spomienky. Zistil som, že ich mnohí považujú za symbolické, v otcových očiach vidia napríklad utrpenie Krista na kríži. Ponúka sa im veľa metafor."

Myslíte si, že smrť sa dá nejako zachytiť?

"Nemyslím. Ja som sa len snažil odfotografovať zomierajúceho človeka. Bytosť, ktorá mala svoju energiu, krv, svoj dych. Neviem, čo sa stalo, keď to v ňom prestalo fungovať. Zachytil som ten proces, čo je však smrť samotná, to neviem."

Prečo ste sa rozhodli pre farbu?

"Väčšinou robím na farbu, mám ju rád. A táto téma si ju vyslovene žiadala - aby bolo vidno, ako presne telo vyzerá, keď človek umiera. Čiernobiele fotografie by boli falošne romantickejšie, jemnejšie."

Veľa vašich záberov tvoria veľké detaily.

"Lebo detaily tvoria moje spomienky. Chcel som oko, lebo verím, že oko hovorí o človeku najviac, chcel som prsty, lebo prstami sa človeka dotýka druhého človeka. Chcel som jeho nemocničnú visačku, lebo pod ňou bol skrytý tradičný náramok sikhov, teda akoby jeho identita."

Odfotografovali ste aj jeho vypadané vlasy. Odkladali ste si ich?

"Požiadal som sestry, aby mi ich zbierali. Tak trochu vypovedajú o ľudskej dôstojnosti. Nechal som si odložiť aj jeho moč, vzal som si ho domov a fotografoval v štúdiu. Smrdel. Tak, ako smrdelo celé otcovo telo, po všetkých tých chemoterapiách. Jeho fotografia mnohých prekvapila. Na jednej americkej výstave bola v obrovskom rozmere. Ľudia si mysleli, že je to nejaká krásna maľba. Keď som im povedal, čo na nej je, len zvolali: Bože!"

Vravíte, že ste sikh. Čo to pre vás znamená? Prežívajú Sikhovia smrť inak ako Európania?

"Áno. Ak niekto zomrie, pre rodinu sa začína celý proces. Štyri týždne k nej každé ráno chodia na návštevu hostia. Telo si ide sama vyzdvihnúť do márnice, umyje ho, potrie olejom, oblečie, oholí. Potom ho prinesie domov a spáli ho. Popol rozpráši v rieke. O smrti sa pritom nehovorí. Nikto ju nekomentuje ani nedokumentuje. Časť mojej rodiny, najmä sestra, si myslela, že som si nemal dovoliť fotografovať."

Čím namietala vaša sestra?

"Hovorila, že si ho privlastňujem. Prekážalo jej, že ho budem ukazovať svetu takého škaredého. Chceš si ho zapamätať ako pekného? O. k. Naozaj bol pekný, tak sa pozeraj na jeho rodinné fotografie, keď bol ešte pekný a zdravý, vravel som jej. Moje fotografie dokumentujú, aký bol môj otec na konci života. Ak to niekomu prekáža, nech sa na ne nepozerá."

Chcete v tomto projekte ešte pokračovať?

"Nie je to žiadny komplexný projekt, skôr veľmi jednoduchý. Súvislosti začína naberať až pri diskusii, keď napríklad dostanem otázku, prečo som radšej nedržal jeho ruku. Fotografie sú už raz hotové, teraz len prijímam výhrady alebo pochvaly. Mám vďaka nim však aj nové nápady. A tiež som získal trochu viac dôvery, môžem sa spoľahnúť, že ľudia sú ochotní pozerať sa na také fotografie. Dokonca, že ich môžem urobiť ešte väčšie."

Z projektu Illustration Of Life.