Renáta je štyri roky vydatá a s manželom túžia po dieťati. Po lekárskych vyšetreniach však vysvitlo, že manžel je neplodný. Renáta by preto chcela podstúpiť oplodnenie cudzím darcom, jej manžel si však nie je istý, či sa s tým dokáže zmieriť. Bol by radšej, keby si dieťa adoptovali. Renáta adopciu síce nezavrhuje, no keď je možnosť, aby otehotnela a dieťa vynosila, chce to skúsiť. Má pocit, že manžel ju nemá dosť rád, keď chce radšej cudzie dieťa, než dieťa, ktoré by malo aspoň jej krv a gény. Pre ňu by nebol problém, keby manželove spermie oplodnili cudzie vajíčko, darcovskej spermii neprikladá význam.

Nevie, ako sa má zachovať. Má na manžela tlačiť a dúfať, že si k bábätku nájde otcovský vzťah, alebo má ustúpiť a namiesto umelého oplodnenia si dieťa adoptovať?

Internetových čitateľov sme sa spýtali: Riešili ste podobnú dilemu? Aké máte skúsenosti s adopciou a umelým oplodnením?

Zažívam niečo podobné. Po rokoch snaženia a túžby po otehotnení a dieťatku skúsite úplne všetko. Vždy som si myslela, že na umelé oplodnenie v živote nepôjdem, a teraz som už po jednom neúspešnom pokuse. Po ďalších rokoch vám začne byť jedno aj to, čou spermiou budete oplodnené. Manžel mi sám navrhol, že keď to nepôjde jeho spermiami, môžeme to skúsiť s inými. S možnosťou adopcie, samozrejme, tiež rátame, ale až po vyskúšaní ostatných možností. Aspoň jedno dieťatko by som chcela porodiť sama. Žena totiž túži nielen po dieťati, ale aj po tehotnosti - veď to je normálna cesta k dieťatku. Často sa pýtam aj ja, prečo nie som ako ostatné ženy - matky v mojom okolí (niektoré z nich ani nevedia, ako k deťom prišli) a ak sa mi podarí otehotnieť pomocou umelého oplodnenia (či už s manželovými spermiami, alebo inými), aspoň trochu sa im budem podobať.

s s s

Poznám päť párov, ktoré mali problém s otehotnením. Len jednému z nich vyšlo asi po trinástich rokoch trápenia umelé oplodnenie - to sa mi zdá pridlho. To dieťa bude chránené doslova ako "oko v hlave" - neviem, či je to dobré. Ďalšie dva páry umelé oplodnenie odmietli a dieťa si adoptovali. Jednému z nich sa potom do roka narodilo aj vlastné dieťa. Posledné dva páry absolvovali kolotoč niekoľkých umelých oplodnení bez výsledku. Jeden si nakoniec dieťa adoptoval. Ja som nemohla otehotnieť asi trištvrte roka, čo je v porovnaní s neplodnými pármi naozaj nič. Keď som asi po polroku začala byť z toho nešťastná, manžel mi povedal, čo sa stresujem, je predsa dosť opustených detí. Asi by som tiež volila adopciu.

s s s

Renátinho manžela dokonale chápem, muži sú v týchto veciach nesmierne zraniteľní. Pri každom pohľade na dieťa od darcu by si pripomínal, že to dieťa splodil iný, aj keď anonymný muž. To je obrovský zásah do mužskej psychiky a iste by to poznačilo jeho vzťah k dieťaťu. Ak chce mať Renáta šťastného muža a šťastné dieťa, mala by si zvoliť adopciu. Umelé oplodnenie je nespoľahlivé, máme podobný prípad v rodine. Po rokoch trápenia a márnych nádejí, ktoré takmer spôsobili rozpad manželstva, prišlo na svet konečne dieťatko zo skúmavky. Obaja rodičia mali vtedy už takmer štyridsať rokov. Nemusím hádam hovoriť, ako sa oň boja. Je milované, ale milované so strachom.

s s s

Mám kamarátku, ktorá otehotnela po jednom mimomaternicovom tehotenstve a troch neúspešných pokusoch s umelým oplodnením. Na štvrtý raz sa podarili dvojičky. Správa sa k nim normálne, žiadne prehnané rozmaznávanie, žiaden patologický vzťah. Je šťastná. U druhej priateľky sa po dvoch mimomaternicových tehotenstvách hneď na prvý raz podarilo umelé oplodnenie. Obe tvrdia, že tehotenstvo, dojčenie a materstvo je tá najúžasnejšia vec na svete. Pri adopcii by to nezažili. Jedna z nich predtým vravievala, že by si dieťa aj adoptovala, ale že je jej ľúto, že nezažije to pravé materstvo.

s s s

Každý človek má právo mať vlastných rodičov, tým myslím biologických. Ja by som bol tiež radšej za adopciu, ako keby mala moja žena prijať spermie od iného muža, samozrejme, anonyma. Je to špekulovanie odporujúce prirodzenosti. Dieťa je dar a má právo na biologického otca. Po umelom oplodnení ho síce bude mať, ale nikdy ho nespozná, nemá šancu, aby medzi nimi rástol krásny vzťah otec a dieťa.

s s s

V mojom manželstve som ja, kto má s plodnosťou problém. Vždy som si hovorila, že ak nebudem môcť mať deti, v pohode si adoptujem. Keď sa však táto možnosť stala na čas realitou, nemala som až taký jednoznačný postoj a dostala som skutočný strach z budúcnosti (ešteže som poslúchla rodinu a zmenila som gynekológa). Uvažovala už Renáta a jej manžel o možnosti umelého oplodnenia spermiami manželovho brata, otca či bratranca?

Rubrika Intimita je sondou do problémov každodenného života. Vždy v piatok uverejňujeme na internetovej stránke www.sme.sk novú tému,

o ktorej môžete diskutovať. Niektoré z názorov zverejníme. Budeme radi, ak nám budete posielať svoje otázky pre psychológa aj vy.