Izraelský novinár Yehuda Lahav sa popri pravidelných dopisovateľských príspevkoch v našich médiách, v ktorých informuje o aktuálnych udalostiach v Izraeli, predstavil na Slovensku roku 2003 aj autobiografickou knihou Zjazvený život. Tento košický rodák (1930) odišiel roku 1949 do Izraela, ale na Slovensko sa v spomienkach často vracia, veď v Prešove bol svedkom, ako jeho rodičov odvliekli do koncentráku, a aj iné väzby fungujú už dlhé roky. O tom sa môžeme dočítať i v jeho najnovšej knihe Odsúdení žiť spolu (Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava 2005).

Súhrn reportáží či skôr čŕt obsahuje z väčšej časti Lahavove príspevky týkajúce sa Izraela a židovsko-palestínskych vzťahov, iba dve posledné sú venované autorovým cestám po Juhoslávii a Československu. Vročenie textov siaha od roku 1966 po rok 2004, teda dosť široká časová paleta, aby sa do nej vošli rozličné udalosti.

Všimneme si najprv Lahavove izraelské zážitky a spôsob, akým o nich píše. Pochopiteľne, v strede jeho záujmu nie sú nejaké turistické atrakcie, skôr normálny život, ktorý sa v tejto nešťastnej krajine skladá z takmer každodenných tragédií. Lahav pátra po koreňoch samovražedných útokov opakovaných až do monotónnosti (tak sa to pociťuje najmä cez strohé rozhlasové alebo televízne správy), hoci sú známe a opätovne sa presviedča, že Palestínčania ich chápu ako obrad, akýsi "tanec nad smrťou".

Aby zvýraznil obludnosť tohto sebaobetovania, vyberá si konkrétne príklady útočníkov a ich obetí, slovom, skladá z toho ľudské príbehy. A takto, rozmenené z abstraktného princípu na živú, krvou pulzujúcu skutočnosť, chápe aj vzťahy medzi oboma znepriatelenými národmi. V jeho názoroch niet ani štipky nenávisti, ale maximálna snaha pochopiť toho druhého, čo potom vedie k záveru, že pravdu majú obe strany, preto riešením musí byť výlučne kompromis.

Pravda, nie je naivný a vie, že napriek pozitívnym príkladom, ktoré uvádza, veci sú oveľa zložitejšie, ako by si človek želal. Rukolapne sa o tom presvedčil aj pri potulkách v Juhoslávii.

Kam prišiel, tam našiel neriešiteľný národnostný problém. Historky z Chorvátska (mimochodom, jeho vojnový prezident Pavelič nebol poglavar, ale poglavnik!), z Vukovaru alebo Osijeku v mnohom pripomínajú izraelské pomery. Obyvatelia rozdelení, ustráchaní, no nacionalistická zadubenosť dominuje hádam ešte väčšmi ako v Izraeli, ktorý je predsa len zmiešaninou prisťahovalcov.

V knihe sú uverejnené aj Lahavove postrehy zo Zakarpatska, ktoré mu už vonkoncom nepripomína úchvatné Olbrachtove obrazy prírody a originálnych ľudí, ako ich zachytil kedysi v podkarpatskoruských prózach. Lahav však nenavštívil túto aj dnes bohom zabudnutú oblasť, aby sa kochal jej prírodou, ale aby pátral a vypátral, aký zlomok pôvodného židovského obyvateľstva tu zostal.

Za smutné návraty sa dajú označiť aj črty zo Slovenska, najmä jeho spomienka na otca zastreleného po úteku z Osvienčimu. Napísal ju roku 1992, ostatné príspevky v tomto bloku vznikli ešte roku 1968 a pripomínajú vtedajšiu atmosféru. Vtedy vyšiel aj Lahavov rozhovor so Zorou Jesenskou na tému Slováci a Židia.

Ako vidieť, Lahavove črty sa zaoberajú hlavne otázkami spolužitia. Bez hlbokomyseľných úvah, viac príkladmi než poučkami, viac skúsenosťami vlastnými i cudzími, než teorémami dokazuje, že to je jeden z kardinálnych problémov ľudstva. A vlastne aj vždy bol.