je mekkou toľkých umelcov z celého sveta.“
Naozaj ňou je? Arbitri umeleckého sveta to videli inak: „Bol,“ vraštili čelá už vtedy, v roku 1951. Len máloktorí umelci si po vojne vybrali Paríž za miesto svojho umeleckého zrenia. Urobila tak napríklad Ruth Franckenová, ktorá sa narodila v Prahe a do Paríža prišla dokonca z amerického exilu. Ale to bola úplná výnimka. Picasso a Matisse sa odsťahovali z Paríža na francúzsky juh. Marcel Duchamp už bol dávno v Spojených štátoch, maľbu zavesil na klinec a svojimi ready-mademi podal ruku klíčiacemu pop-artu. Už od konca tridsiatych rokov v podstate začal udávať tón skôr New York než Paríž: Jackson Pollock a Willem de Kooning, Robert Rauschenberg a Andy Warhol.
Londýnska Royal Academy nazvala svoju výstavu teda odvážne a proti prúdu Paríž: hlavné mesto umení 1900-1968. Kurátorka Sarah Wilson pritom postavila ťažisko celej výstavy na poslednú fázu. Vyhlásená americká dominancia ju nudí, je príliš „klasická“ a „historická“. Miluje to, čo je surové, nezaraditeľné, a preto je jej najväčšou práve posledná kapitola - od roku 1945 až po májové nepokoje roku 1968, popri prisťahovalcoch ako Yves Klein alebo Niki de Saint Phalle a aj raných Christa a Jeanne-Claude (dnes slávnych baličov Reichstagu či Colorado River), sú na tejto výstave obrazy a mená, ktoré umeleckému svetu ani nie sú veľmi známe: César, Martial Raysse či Raymond Hains, Arman, Gérard Fromanger, Jesús Raphael Soto alebo Henri Cueco. Vyzdvihne ich táto výstava na čestné miesta na oltároch svetového umenia?
To sotva, aspoň podľa názoru väčšiny londýnskych kritikov. To je len britská arogancia, tvrdia. Londýn sa zaľúbil do predstavy, že sa sám môže stať akýmsi arbitrom moderny.
Napriek tomu je základné východisko tejto výstavy nespochybniteľné, lebo prinajmenšom po štyri desaťročia dvadsiateho storočia bol Paríž magnetom, silnejším než všetky ostatné umelecké centrá tých čias - Barcelona, Berlín, Viedeň aj Mníchov. A to platilo už v poslednej tretine devätnásteho storočia, tu sa začal postimpresionizmus aj fauvizmus, tu dali Picasso a Braque meno kubizmu, tu snívali svoje hrôzou nabité obrazy surrealisti. Výstava odzrkadľuje tento výtvarný kánon a zaznamenáva ho podľa parížskych štvrtí: po prvú svetovú vojnu Montmartre a avantgarda, medzi vojnami Montparnasse, počas okupácie a po vojne bola najdôležitejšou Saint-Germain-des-Prés, a napokon, búrlivé šesťdesiate roky sa odohrávali v Latinskej štvrti.
Touto slávnou fázou prechádzame rýchlym krokom - od Picassa je tu pár štúdií k Avignonským slečnám, potom sú dve ukážky z jeho surrealistického obdobia a jediná z jeho vrcholnej fázy Portrét Oľgy. Zopár Braquov, traja Miróovia, jeden Kandinskij a jeden Beckman. To je očividne málo. Zdá sa, že svetové múzeá požičiavajú čoraz neochotnejšie.
A tak je tá politická, najmenej známa parížska fáza, ktorá sa začína po druhej svetovej vojne, zastúpená najbohatšie. Máj 1968 sa niesol na krídlach antiamerikanizmu. Záverečný epitaf však patrí Tinguelyho konštrukcii - smeti, odpad všedného dňa, navešané na kovovú platňu, ktorá ich každých päť minút prudko rozozvučí. Výstava je sugestívna, originálna, provokujúca, nevyvážená a naložená otáznikmi ako život sám. Čo viac môžeme chcieť?
Autor: EDWIN GRASSMEIER(Autor je redaktorom DPA)
