Robert Jančovič je pútnikom po vlastných príbehoch. Po príbehoch, ktoré sú maľované svetlom. V jeho grafikách akoby sa zastavil čas. Netlačí na nich ťarcha súčasnosti. Ponúkajú istotu výtvarnej stálice, ale predsa znepokojujú. Prinášajú pamäť dávnych kultúr, sú tajuplnými symbolmi neznámych svetov, fantastickou zoológiou. Sú zrkadlom nášho osudu.

„Predovšetkým sú však príbehom o človeku,“ hovorí Robert Jančovič (1958). „Moje grafiky sú možno často výsledkom intuície, ale vždy myslia na ľudské túžby. Sú pokusom o ich naplnenie.“

Príbeh o svetle

„Už dávnejšie som uvažoval, že Robert Jančovič raz vytvorí grafický list, ktorého obsahom, náplňou a ideou bude len svetlo,“ píše Ivan Jančár, spoluautor čerstvej monografie o Robertovi Jančovičovi, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Slovenský Tatran. „Jeho diela z posledného obdobia ma len utvrdzujú v tejto predtuche. Je v nich prítomná energia, ktorá nielen napína vonkajšie tvary, ale určuje aj vnútornú stavbu diela.“

Stodvadsaťstranová kniha chronologicky sleduje putovanie Roberta Jančoviča za výtvarným opusom. Kvalitný grafický dizajn Vladislava Rostoku ponúka príťažlivé obrazové čítanie príbehu o svetle. Umelcova manželka Ľudmila Jančovičová zase vyčerpávajúcim curriculum vitae dodala výpravnej publikácii rozmer celistvosti.

Ruka podvedomia

Je to práve svetlo, ktoré v Jančovičovi spája minulé a prítomné. Je to spojivo, ktoré modeluje tvary a presvecuje okná do labyrintov ľudských duší. Svetlo? „Napriek všetkému preklenuje hranice a svety. A nielen tie naše,“ hovorí umelec. Každá čiara má v tomto svetle svoje nezastupiteľné miesto. Nikdy nestojí v neukotvenom vzduchu. Má svoj výtvarný zmysel a komunikuje s divákom. Prečo tak nástojčivo pôsobí?

„Sám to niekedy neviem slovne vyjadriť,“ hovorí výtvarník. „Občas akoby ma viedla ruka podvedomia. Je to možno obrana proti valiacim sa informáciám. Chcem, aby moje obrazy boli priestorom pokoja. Prečo stále prichádzať s niečím novým? Rád dávam za pravdu vete: Rob, čo robíš, aj tak sa pohľadu súčasníka nevyhneš.“

Nová výzva

Robert Jančovič odmieta novotu za každú cenu, no zostať iba pri jednom médiu by bolo pre neho nudou. Grafický list je stálicou, ale desať bronzových sôch z posledného obdobia posunuli Jančovičove istoty aj do priestoru. Magma, Sarkofág, Do seba, Kolíska, Prepojený ohyb - sochy, ktoré nezaprú svoj pôvod. Nikdy však nie sú mechanickým prevzatím z plochy grafiky. Pôsobia samostatne - aj ony vyžarujú svetlo.

Ivan Jančár upozorňuje na sochu Sarkofág z roku 2000, kde pomocou zrkadla umelec zvýrazňuje kontrast medzi vnútornou a vonkajšou formou, v ktorom dokumentuje, že „podstatné nemusí byť vždy hmatateľné a na povrchu, ale práve naopak - vnútro často skrýva podstatu javu“.

Robert Jančovič čoraz viac cíti, že železný plech grafiky je pre neho priúzky. Akoby sa vývoj zastavil. „Preto sa púšťam do maľby. Tam môžem spontánnejšie reagovať na podnety, ktoré ma v súčasnosti zaujímajú. Vidím v nej väčšie možnosti vrstvenia svetla, chcem okúsiť vôňu farby. Je to nová výzva.“

Sláva? Ale choďte

Absolvent Brunovského špeciálky sa počas 90. rokov stal jedným z najoceňovanejších slovenských umelcov. Ceny na prestížnych prehliadkach grafiky v Katoviciach, Krakove, Varne, Sappore či Ľubľane ho katapultovali medzi uznávaných tvorcov svetovej extratriedy.

„Sláva? Ale choďte - je to vec prchavého okamihu. Dôležité je, aby človek veril tomu, čo práve robí.“ Roberta Jančoviča dopredu ženie nespokojnosť. Známy perfekcionista nikdy nie je stopercentne spokojný s výsledkom. Aj tak sa mu však splnil malý sen: robí veci, ktoré ho bavia.

Robert Jančovič je už päť rokov vedúcim Katedry grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Kontakt so študentmi je stále dynamom, ktoré mu nedovolí zostarnúť. „Mladí udržiavajú človeka v neustálej sviežosti. Vždy musíte pohotovo odpovedať - občas aj na záludné otázky. Samozrejme, nevnucujem im svoju cestu. Len sa im snažím odovzdať skúsenosti, ktoré by im pomohli skrátiť cestu k zrelosti. Som rád, keď to niektorí pochopia. Vtedy mám pocit, že vynaložená energia má zmysel.“