Šéf areálu skokanských mostíkov zaklapol svoj mobilný telefón, otočil sa a rázne rozhodil rukami. "Nič z toho nebude. Tu sa fotiť nesmie," oznámil nám nekompromisným tónom lámanou angličtinou, hoci pár minút predtým vyzeral ako človek, s ktorým sa bude dať dohodnúť.

Púšťať sa do diskusie nemalo zmysel. Samopaly na pleciach štvorice ozbrojených policajtov, ktorí v Pragelate strážia budúce dejisko skokanských a bežeckých súťaží turínskej olympiády, by odradili aj otrlejších. Z detailnejšej prehliadky areálu vzišlo. "Už sa o to nepokúšajte. Sme tu stále, celých 24 hodín," vyprevádzal nás jeden z vojakov spod hory Albergian naspäť za rieku Rivets, ktorá preteká tesne pod skokanskými velikánmi.

Turínčania nemienia podceniť žiadny detail. Každé z dejísk, hoci do začiatku Hier XX. zimnej olympiády zostáva ešte viac ako tri mesiace, je nonstop prísne strážené. Obavy z rozpínajúceho terorizmu strašia aj talianskych organizátorov.

Biatlonový strašiak: slnko a vietor

Pod dozorom sú turínske staveniská i priľahlé údolia Valle di Susa a Valle del Chisone, kde sa bude konať väčšina lyžiarskych súťaží. V biatlonovom areáli Cesana San Sicario, kam sa autom z centra Turína dostanete najskôr za dve hodiny, bol dozor ústretovejší. Strážca Tony si nechal do notesa napísať mená, pozorne si zaznačil poznávacie číslo auta a ukázal rukou smerom k strelnici. Podľa domácich bude tamojší biatlonový areál najlepší na svete.

"Len, aby ho načas dostavali. Keď som tam vo februári absolvovala olympijskú generálku, chýbalo veľa vecí. Zložito vyzerala aj prístupová cesta, dúfam, že do začiatku Hier to dokážu skrášliť," tvrdí slovenská biatlonistka Soňa Mihoková. Asfalt chýba dodnes, minulý týždeň po miestach, kde by mal byť položený, lenivo stekalo bahno.

Z nadmorskej výšky (1354 metrov) ani náročných tratí Mihoková obavy nemá. Viac ju trápi počasie. "Strelnica je otvorená a keď fúka vietor, niet sa za čo schovať. Súťažíme okolo obeda a ak bude rovnako ako vlani páliť ostré slnko, terče sa budú sklápať veľmi ťažko. Až príliš to oslepuje a môže sa stať, že to celé bude o šťastí. Pozor si treba dávať aj pri príchode na strelnicu. Hoci diváci vidia už len záverečný zjazd a majú pocit, že sa pred priložením pušky k ramenu ani nezadýchame, opak je pravda. Pred zjazdom musíme absolvovať mierny, ale dlhý a nepríjemný stupák, ktorý dá telu riadne zabrať," vraví Mihoková. Pred siedmimi rokmi v Nagane bola blízko k olympijskému kovu, v šprinte skončila štvrtá a v štafete si umiestnenie zopakovala.

Sestriére stráca čaro malebnosti

Ani chýrne centrum zjazdového lyžovania Sestriere sa modernizácii nevyhlo. Bagre a žeriavy prezrádzajú, že v najvyššie položenom turínskom dejisku (2035 m nad morom) rastie jedna z troch olympijských dedín. Nízke biele domy so zelenými strechami žiaria novotou a vedľa nich sa stavajú ďalšie. Organizačný výbor ubezpečuje každého, že kým sa svahom spustí prvý zjazdár, bude všetko stopercentne pripravené.

No pamätníci starého malebného Sestriére frflú. Z pokojného lyžiarskeho raja sa stáva stredisko preplnené stavbami i turistami. "Kedysi sme tam chodili radi, dnes čakáte v rade aj hodinu a pol a to sa olympiáda ešte nezačala," tvrdí olympijská atašé slovenskej výpravy Mária Straková.

Najďalej budú snoubordisti

Najďalej od centra diania budú snoubordisti. Olympijský prístrešok, do ktorého sa dennodenne budú vracať aj biatlonisti, im rastie v tritisícovej Bardonecchii. Najzápadnejšiu obec talianskej časti Álp i celej krajiny delí od francúzskych hraníc len pár kilometrov. Mnohí si dodnes pamätajú na časy, keď sa po tamojších svahoch (Bardonecchia má 30 lyžiarskych vlekov a 150 km tratí) museli preháňať s pasom vo vrecku. Francúzski colníci ich vraj občas skontrolovali aj počas jazdy.