Jeden z najväčších nemeckých básnikov Rainer Maria Rilke (1875 - 1926) veľa rozmýšľal nad umeleckou tvorbou. A posolstvo rozmýšľania zanechal aj svojim budúcim čitateľom, o čom sa môžeme presvedčiť i na textoch, ktoré obsahuje výber O umení (Kalligram, Bratislava 2005).

Pripravil ho a preložil Ladislav Šimon, položiac dôraz na pestrosť Rilkeho úvah, esejí, poznámok a postrehov, ktoré sú zamerané na rozličné prejavy umenia, najmä však výtvarného. K nemu mal tento básnik osobitý vzťah, veď, koniec-koncov, takmer dva roky žil v umeleckej kolónii Worpswede neďaleko Brém, kde si našiel aj svoju ženu, maliarku Claru Westhoffovú, žiačku francúzskeho sochára Augusta Rodina.

Práve u neho bude Rilke tajomníkom a napíše o ňom brilantnú esej, ktorá vyšla knižne roku 1903. Prehliadka týchto umeleckých podnetov by mohla pokračovať, lebo Rilke bol človekom v stálom pohybe, bez trvalého bydliska, cestoval po rozličných krajinách a hlavne pozoroval a vnímal.

Z takýchto vnímavých pozorovaní sa skladá aj slovenský výber. Žánrovo a tematicky pestrý - sú tu teoretické poznámky, záznamy, články, príhovory a v poslednej časti i korešpondencia z rokov 1893 až po rok 1926, veci u nás napospol neznáme, na rozdiel od Rilkeho básnického a prozaického diela, ktoré sa do slovenčiny dostáva pravidelne (naposledy jeho denníkový román Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho vo Svetovej knižnici SME).

Už prvý text, myšlienkový a významový rozbor Goetheho básne Pútnik, priam programovo ukazuje, ako sa treba na umelecké dielo dívať. Rilke tvrdí, že utvoriť si úsudok ihneď je "bláznivé konanie", lebo človek sa musí dať najprv očariť, to znamená nechať sa zaujať a strhnúť, aby potom pred duševným zrakom zacítil za obrazom "vôňu kvetov a tiché šelestenie lístia".

Vžívanie sa je preňho typické potom aj v iných prípadoch, keď síce formuluje svoj zážitok teoreticky, ale zároveň ho tlmočí prostredníctvom obraznej reči.

Príznačná z tohto hľadiska môže byť, povedzme, dlhšia esej Moderná lyrika (1898), ktorú Rilke zrejme čítal na verejnosti. Tu naplno rozvinul svoju predstavu nielen o lyrike, ale o modernom umení vôbec. Má na mysli "porozumenie so všetkými vecami", snahu "priblížiť sa k najhlb-ším tichým prameňom všetkého života", čo bohato dokumentuje na súvekom umení.

V Rilkeho chápaní je hodne romantizmu, no jeho vývody majú neraz trvalú platnosť.

Sféra osobného až intímneho je zachytená vo výbere z Rilkeho korešpondencie s grófkou Sizzoo-vou za roky 1922 - 1926, kde básnik tiež často hovorí o umení - tentoraz o svojom. Odkrýva pozadie či motiváciu takých Duinských elégií alebo Sonetov Orfeovi, opätovne sa vracia k špecifikám písania básní, zveruje sa jej so svojimi duševnými stavmi, ktoré boli ku koncu života čoraz ťaživejšie.

V poslednom liste spomína Adamovce pri Trenčíne, kam ho grófka pozvala. Na Slovensku však nebol. Ten list totiž písal sedem mesiacov pred svojou smrťou vo švajčiarskom Val-Monte.

Slovenský výber nám po prvý raz v takomto rozsahu približuje nebásnickú Rilkeho tvorbu. Hoci nebol teoretikom, dokázal tlmočiť svoje názory na vysokej teoretickej úrovni, ale bez vedeckého suchopáru, aj keď miestami znejú jeho vety priabstraktne.