Nebo na Zemi i ozajstné peklo ponúka bahamský ostrov New Providence. Nejde o turistický slogan, ale o realitu, ktorú na vlastnej koži zažil a teraz zažíva Viktor Kožený.

Biely piesok morských pláží, tieň tropických záhrad a pohodlie priestranných rezidencií exkluzívnych štvrtí Lyford Cay, kde Kožený veľa rokov žije, ostro kontrastuje so špinou a zápachom väznice Fox Hill, ktorá sa stala jeho terajšou adresou. Väznica jej veličenstva na západnom okraji metropoly Nassau, jediná na Bahamách, patrí k najhorším v Karibiku. Amnesty International neváhala jej podmienky označiť za neľudské.

Dávno sú preč žúry v kluboch, na golfe či v prístave Lyford Cay, kam sa dostanú len tí najbohatší. Nový dom s bazénom veľkosti menšieho jazera, za ktorý kedysi Kožený údajne zaplatil 12 až 14 miliónov dolárov, je zamknutý na reťaze. Keď mu zahraničné súdy obstavili majetok, nezostalo mu iné, len sa nasťahovať o kúsok ďalej v Lyford Cay k matke.

Aj keď je alebo aspoň svojho času bol snáď najbohatším príslušníkom tamojšej komunity, v poslednom období o neho vraj susedia nestoja. "Je pre nich neprijateľný," povedala českým novinárom pred bránou Lyford Cay majiteľka tamojšej galérie. Chránení pred verejnosťou si tam ľudia draho vykupujú súkromie, pokoj a bezpečie a osoby ako Kožený na nich upriamujú nechcenú pozornosť.

O tom, ako Viktor Kožený žije teraz vo Fox Hill, sa poriadne nevie. Väznicu z polovice minulého storočia s kapacitou 1900 väzňov a zadržaných a situáciu v nej pozná snáď každý Bahamčan. Všeobecne je považovaná za najhoršie miesto na ostrovoch a skončiť tam sa vraj každý bojí.

Pre bývalého väzňa, asi tridsaťročného Rama Sarretteho, ktorý strávil vo Fox Hill 17 mesiacov za drogovú kriminalitu, to bola najhoršia skúsenosť v živote. "Namiesto záchodov sa používajú vedrá, ktoré sa vynášajú až ráno. V celom väzení je neznesiteľný zápach. V areáli nie sú sprchy ani žiadne iné sanitárne zariadenia," povedal novinárom pred súdnou budovou v Nassau.

V poslednom období sa aspoň trochu zlepšilo stravovanie, keď dokončili novú kuchyňu. "Jedlo síce doviedli k hranici stráviteľnosti, ale nie sú to podmienky, v ktorých by mal ktokoľvek žiť, či už je z Bahám, alebo zo zahraničia," hovorí Ram, ktorý vraj z vlastnej skúsenosti pozná situáciu v mnohých karibských väzniciach. V malých celách v jednoposchodových budovách obohnaných dvojmetrovým kamenným múrom sa v tropickej horúčave tiesnia štyria až piati väzni, ale v takzvanom bunkri ich môže byť i tridsať. Spia často len na tvrdom papieri na podlahe. (čtk)