Dnes som hádam prvýkrát v živote niečo vyhral. Teda, niežeby sa mi v živote ani raz nič nepritrafilo len tak, zadarmo. Ja mám na mysli takú ozajstnú výhru, keď všetci v sále čakajú na to, kto bude tým šťastlivcom, a ono sa zrazu z reproduktorov ozve vaše meno. A prečo to vôbec spomínam? Ale, bol som na dni otvorených dverí ministerstva zahraničných vecí.

Tento slávny deň sa opakoval už po niekoľký raz a ja som si teraz príležitosť nemohol dať ujsť. Hádam mi vysvetlia, ako sa tam pracuje, snáď sa dozviem niečo o našej zahraničnej politike, uvidím miesta, kde povolaní rozhodujú o osude sveta. Určite bude k dispozícii celá kopa informačných materiálov, plagátikov, možno i upomienkových predmetov, myslel som si.

Keď sa nad tým tak zamyslíte, prečo vlastne niekto otvára dvere verejnosti? Chce vidieť, ako sa budú pracovníci tváriť, keď im po chodbách budú blúdiť davy zvedavcov? Alebo chce inštitúciu, jednoducho, priblížiť jednoduchým ľuďom, tým, ktorí ju inak vídajú len na televíznej obrazovke? Hádam od každého trocha. Tak by to malo byť.

Bolo to však trocha inak, exkurziu po naozaj veľkej budove nik neorganizoval, miestna SBS vedela maximálne zvýšeným hlasom upozorniť na zlý smer jazdy (prepáčte, stratil som sa!!!), namiesto prezentácie úradu sa prezentovali zahraničné čokolády a pracovníci jednej súkromnej televízie, letákov a propagačných materiálov bolo dosť - hlavne tých "mimo mísu" a zvyškových z rokov minulých, ako mi vlastná skúsenosť napovedala, no a zahraničnú politiku nám priblížil Eusebio a Jana Kirschner.

Ale nesťažujem sa - jedla a pitia bolo dosť, vstupného zasa primerane málo. A nakoniec, šťastným vyžrebovaným som bol ja.

Autor: ŠIMON KOLLÁR