FOTO - IDNES / KORZO

Ich debut Magnetické pole v krajine zabodoval: také niečo tu chýbalo, píšu české médiá, pop najvyššej úrovne a kvality. Líder a skladateľ pesničiek Richard Krajčo je herec, ale pred výstupom na slávikovské pódium si pripadal, ako skokan bungee jumping bez lana. Saxofonista Nikos: „Taký adrenalín som v živote nezažil.“ Krajčo: „Nie je to sranda urobiť niečo také pred zrakmi štyroch miliónov ľudí, z ktorých polovica vôbec nechápe, prečo sme to urobili. Nechápu, že sa vám nepáči spievať na koncerte na plejbek. Ale pred výstupom na pódium som sa presvedčil, či niekto z nás necúvol.“

Vystúpili vraj len preto, že si ich pozvala kapela Lucie, ale to, ako to funguje na mieste, bol pre nich šok. „Je to všetko o peniazoch a my sme ešte stále naivní hlupáci, ktorí si myslia, že hudba sa dá robiť z lásky,“ hovorí Richard Krajčo.

Mimochodom, blížiace sa ceny českej grammy bude opäť vysielať Nova.

Kapela Kryštof o sebe vyhlasuje, že dávno predbehla virtuálny objav Gorillaz. Pred ôsmimi rokmi totiž založili virtuálny svet, v ktorom žil Kryštof, postavička, ktorá nemá šancu presadiť sa v hektickom svete. „Mali sme pocit, že nás nik nemá rád a musíme so všetkým bojovať. Tento človek to robil za nás,“ hovorí Krajčo. To boli len dvaja členovia kapely, ktorí hrali punk v Havířove. Dnes ich je sedem a podľa mien by sa zdalo, že ide o medzinárodnú formáciu.

Dvaja Gréci, Bulhar a Krajčo, ktorý má korene aj na Slovensku, prinášajú do spoločnej muziky rôzne hudobné vplyvy. Nikos Petros Kuluris počúva balkánsku, černošskú a džezovú hudbu, v kapele letí latino a Ostrava je známa drum and bassovými dídžejmi. Krajčo: „Zámerne sa snažíme každú pesničku urobiť úplne inak ako predošlé. Naša hudba nemá žánrovú jednotu, ale celým albumom sa ako niť tiahne špecifický zvuk. Počul som už, že znieme ako Blur alebo Oasis.“

Doma je Kryštof senzáciou, ich platňa, z ktorej sa predalo dvadsaťšesťtisíc kusov, má nomináciu na album roka. Príjemná gitarová hudba, ktorá sa neuzatvára pred súčasnými postupmi a zvukom, zalepila dieru na prestárnutej a tradičnej českej scéne. „Asi sme zvukovo zaujímavejší, než býva u nás zvykom,“ hovorí Nikos. „Možno to je tým, že konzervatívne rádiá nás zrazu prijali, hoci pesnička Lolita vôbec nie je typickým rádiovým singlom.“ Obaja sa zhodujú, že ich objav treba pripísať náhode.

Určite nie je náhoda, že kluby aj koncertné sály bývajú pri ich vystúpení plné. „V kluboch, kde ľudia stoja priamo pred vami, mám hodinu a pol strach, aby nevleteli na nás. Veľké haly sú príjemnejšie, hoci aj tam sa mi už stalo, že ma fanúšičky takmer stiahli z pódia za šnúru od mikrofónu,“ dodáva líder.

DENISA VOLOŠČUKOVÁ