Hiromi Uehara je vlastné meno hudobníčky a skladateľky japonského pôvodu, ktorá dnes žije v New Yorku a patrí medzi najväčšie džezové talenty. Na klavíri začala hrať ako šesťročná, v štrnástich už nahrávala s Českou filharmóniou. Od klasiky prešla k džezu, keď odišla študovať na prestížnu Berklee School of Music. Tam sa zoznámila s bubeníkom Martinom Valihorom, ktorého angažovala do svojho tria. Doteraz vydala dva vlastné albumy, Another Mind (2003) a Brain (2004), na ktorých prekvapila dynamickou a virtuóznou hrou. S triom už nahrala ďalšie nové skladby na tretí album Spiral, ktorý by sa mal na trhu objaviť začiatkom nového roka. FOTO - TELARC/ DIVYD
"Nikdy som nemala dosť. Rodičia ma vôbec nemuseli nútiť, odkedy som sa prvýkrát dotkla kláves, strašne ma to bavilo," spomína japonská klaviristka HIROMI (26) na svoje hudobné začiatky a dodáva, že dodnes má v svojom nástroji stále čo objavovať. Tvrdí, že hudba sa nemá a nedá vtesnať do škatuliek, svoju tvorbu prirovnáva k ázijským bojovým umeniam, v ktorých je priestor na boj i meditáciu.
Čoraz známejšia hudobníčka a skladateľka teraz prichádza po prvýkrát na Slovensko, aby tu odohrala štyri koncerty: dnes sa predstaví v Nových Zámkoch, zajtra na Bratislavských jazzových dňoch, v pondelok večer si zahrá naživo v relácii Metro na druhom kanáli Slovenskej televízie a v utorok otvorí jazzový festival v Košiciach. Krátko pred odletom z USA Hiromi venovala pätnásť minút exkluzívnemu rozhovoru pre denník SME.
Ešte ste u nás nikdy nehrali. Vaše očakávania?
"Som zvedavá, aké to bude, hrať v rodnom meste môjho bubeníka Martina Valihoru. O Slovensku mi už veľa rozprával. Veľmi sa teším."
Čo budete vlastne hrať?
"Ešte presne neviem. Asi najmä veci z nového albumu, ktorý má vyjsť v januári. V každom prípade plánujeme dosť improvizovať."
Vždy to tak robíte?
"Je to zaujímavejšie. Pre nás aj pre publikum."
V čom je hlavný rozdiel medzi novým albumom a predchádzajúcimi nahrávkami?
"Chcela som napísať niečo, čo by sa dalo nazvať hudbou pre trojčlenný orchester. Myslím tri rôzne nástroje, klavír, basgitaru a bicie, ktoré budú rovnocenné. Každý z nás má priestor ukázať melodicko-lyrickú stránku svojho nástroja a zároveň perkusívnu, groovujúcu."
Chceli ste narušiť tradičný model lídra-sólistu, ktorému rytmika vytvára iba podklady?
"Presne tak. V mojej skupine nie sú žiadni sprievodní hráči. Napríklad Martin vie hrať veľmi farebne, vytvára vlastnú melodickú linku, rovnako Steve na basgitare. Náš zvuk je potom oveľa výraznejší, ako majú tradičné džezové klavírne triá."
Ako ste sa vlastne dali dokopy s Martinom Valihorom?
"Zoznámili sme sa v Amerike, na Berklee. To je elitná škola, kde sa neustále koncertuje, každý s každým. Chápete, pohybujú sa tam stovky skvelých hudobníkov, ale Martin ma okamžite zaujal. Nikdy som nepočula niekoho, kto by dokázal bicie skutočne doslova rozospievať. Veľmi sa mi to páčilo a ponúkla som mu hranie vo svojom triu."
Pýtam sa preto, lebo sa nestáva často, aby sa slovenský hudobník presadil v zahraničí.
"On je naozaj vynikajúci. Vtedy je úplne jedno, odkiaľ človek pochádza. Ani moja hudba sa nechce držať nejakých hraníc, rada využívam tak prvky džezu, ako klasiky či rocku. Nemám rada škatuľkovanie, počúvam rôzne veci a snažím sa hrať len to, čo ma baví."
Vy ste s klasikou začínali. Čo vás zastavilo v kariére virtuóza?
"Už od detstva ma viac bavilo improvizovať a vytvárať vlastné skladby. Aj moja učiteľka hudby ma podporovala hrať nielen to, čo je napísané na papieri."
K džezu vás dostalo stretnutie s Chickom Coreom, keď ste mali sedemnásť. Ovplyvnil vás on, Herbie Hancock alebo nejakí iní pianisti?
"Keď bol Chick Corea v Japonsku, počul ma hrať a pozval na koncert, kde sme si zajamovali. Pravdupovediac, nemám svojich hrdinov medzi džezovými pianistami, skôr počúvam ľudí ako Frank Zappa, či skupiny King Crimson, alebo Dream Theater. Mám rada ľudí so širším záberom."
