v učí mladých ľudí, sformovala "slovenskú novú vlnu" úspešných fotografov, ktorí dodnes zásadne ovplyvňujú českú fotografickú scénu. Milota Havránková.

V čom je fotografia nenahraditeľná?
Pre mňa je to môj druhý jazyk.

Zmena sa prelína celou vašou tvorbou. Nikdy ste sa nebáli, ako vypáli váš radikálne nový prístup?
Často som sa stretla s tým, že ma ľudia akoby "zahrabávali" a hovorili, že je so mnou koniec. Keď som napríklad začala robiť módu, výtvarníci si mysleli, že som sa úplne zbláznila. Ale ja som jednoducho cítila potrebu vyskúšať niečo iné a dostať sa k ľuďom s iným spôsobom uvažovania. Veľmi mi to pomohlo, a hoci som mala vynikajúcu spätnú väzbu, dnes sa už móde nevenujem.

Prečo, keď ste so svojimi mimoriadne elegantnými návrhmi boli úspešná?
Pravdupovediac, móda ma nezaujíma, a ani módne časopisy som si nikdy nekupovala. Moji rodičia boli estéti - vždy sa nám snažili vytvoriť prostredie, v ktorom by sme sa cítili dobre. To nám ostalo vo všetkom. Prostredie veľmi ovplyvňuje človeka a určuje jeho životný pocit. Na vyváženie mesta mám drevený dom na strednom Slovensku, kde trávim tri mesiace v roku. Zmiznem z Bratislavy a žijem s ľuďmi na dedine, ktorí o mne nevedia, čo robím. Cítim sa tam veľmi dobre.

Aj to je súčasť vášho Zeleného domu, ako ste nazvali svoju tohtoročnú jubilejnú výstavu?
Ale áno. A aj sad pri dome, kde mám sto ovocných stromov, z ktorých som ešte ani raz neobrala úrodu. Ovocie opadá na zem, pojedia ho kravy a kone, ktoré tam voľne chodia, a niečo si oberie návšteva.

Fotografujete rustikálnu prírodu?
Zatiaľ sa len inšpirujem, táto téma vo mne iba dozrieva, ale raz s ňou určite vyjdem. Vždy som sa bála fotografovať prírodu, lebo človek veľmi rýchlo skĺzne do niečoho ľúbivého. Keď sú ľudia v prírode, všetko sa im páči. Práve v týchto dňoch som dostala na ohodnotenie dvetisíc fotografií z amatérskej súťaže Sony, ktoré sú všetky z prírody. Každý druhý obrázok je to isté. Až ma prekvapuje, aký neskutočný sentiment v sebe ľudia majú. Sú akísi prirodzení gýčiari. (Smiech.)

Veď samotná príroda nám ponúka gýčovú krásu - musíme azda spochybňovať nezábudku v zarosenej tráve? Treba ju komplikovať?
Akceptujem to, a práve preto to nefotografujem. Načo? Keď idem k moru, v každom stánku nájdem nádhernú pohľadnicu presne toho, čo môžem sentimentálne pozorovať voľným okom. A ak chcem, rovno si ju kúpim, lebo je lepšie nafotená, ako by som to urobila ja. Mojou ambíciou je odfotografovať pocit. Niečo, čo to vo mne evokuje, v čom ma inšpiruje, čo ma posúva dopredu . A to je ťažké.

Dá sa táto vaša ambícia docieliť inscenovanou fotografiou?
Nikdy som nebola dokumentárnym fotografom, hoci moje deti tvrdia, že ich detské fotografie môžem pokojne vystavovať. Som syntetický výtvarník, ktorý si potrebuje niečo prežiť, a potom o tom povedať. Inscenácia je u mňa dominantná. Mením štýly aj spôsoby podľa toho, ako to potrebujem, lebo to médium má tak veľa nevyužitých výrazových prostriedkov, že ma láka si všetko vyskúšať. Nechcem urobiť nejakú dieru do sveta. Jednoducho fotografujem, aby som vnútorne rástla, a nie preto, aby som robila ďalšie výstavy. Keby som za celý život urobila len tri-štyri dobré výstavy, tak už to je úspech. A keď niečo dokončím, akoby ma to už prestalo zaujímať. Stále ma to ženie ďalej.

Od samého začiatku ste experimentovali. Rozumeli ľudia vášmu druhému jazyku - fotografii?
Už ako študentka som fotografovala pre Echo (časopis vysokoškolskej mládeže 60. rokov - pozn. red.), kde som mala niečo dokumentovať. Nič som však nedokumentovala, robila som tak, ako som chcela, a napriek tomu bol celý časopis plný mojich fotografií, ktoré asi niečo komunikovali. Možno som trafila do súzvuku generácie, do momentu, ktorý sme vtedy spolu prežívali. Nikdy som sa však nad tým hlboko nezamýšľala.

Dajú sa porovnať vaši dnešní študenti s generáciou 60. rokov?
Boli sme iní v tom, že sme vo fotografii viac uctievali vzory a autority. Nemali sme toľko možností komunikácie a informácií, všetko bolo zahalené akýmsi rúškom tajomstva. Prežívali sme eufóriu, všetko nedostupné sa nám javilo ako akýsi zázrak. Takmer sme nepotrebovali žiadnych učiteľov, vzájomne sme sa vedeli podržať, prepadávali sme ideálom. Súčasnej generácii sa podsúva priveľa balastu, a tak si chce všetko sama overiť a "ohmatať". Aj diela autorít.

Nemajú to mladí ľudia o to zložitejšie, že v dnešnom mori informácií je umením rozlíšiť dôveryhodnú reč?
Je prirodzené, že v chaose, v akom sa teraz nachádzajú, nemôžu byť takí, ako sme boli my. Vidia svet reálnymi očami, ale o to sú ochudobnenejší, lebo ilúzia je nádherná.

Aké to bolo stratiť ilúzie, čo poznačilo práve celé vaše pokolenie?
Vždy som mala na starosti mladých ľudí a za každých okolností som sa usilovala hľadať a dávať im v živote to pozitívne. Bolo by dosť zlé, keby som sa nejako sťažovala. V každom človeku sa snažím vidieť niečo tvorivé, dobré a dostať to z neho von. Nemám rada všelijaké vývojové trendy. K študentom pristupujem individuálne, autenticky, snažím sa byť bezprostredná, "normálna". Nechcem im zostarnúť. (Smiech.)

Nie je azda starnutie pekné?
Každému hovorím, že vek, ktorý momentálne prežívam, je najkrajší. Keď som bola mladá, vôbec som si to nevedela predstaviť - štyridsaťroční sa mi zdali byť starí. Dnes viem, že je to úplne inak.

Ako?
Predtým som bola veľmi nervózna. Rýchlo a chaoticky som všetko chcela stihnúť, prijať nové podnety, aj sto naraz, a popri tom som mala rodinu. Nebolo to vôbec jednoduché. Musela som myslieť v jednom okamihu na veľmi veľa vecí. Dnes si zrazu môžem dovoliť viac myslieť na seba. Celý život som sa naháňala, lebo som chcela deťom dopriať, aby mohli robiť všetko tak, ako to potrebujú. Ale asi je to normálne... Teraz mi to veľmi pekne vracajú.

Fotografujú vaše deti?
Moje deti nenávideli fotografie, ktoré boli u nás všade, aj na zemi. Mali k nim čudný vzťah. Dnes už veľmi rady spomínajú na to, keď boli malé. Skôr ja som tá, čo odloží nejaké fotky do kúta. A ony ich odtiaľ potom vyberú.

Hodnotia vašu tvorbu?
Moja práca je niečo také prirodzené v našom živote, že sa o nej vôbec nebavíme. Ale radi sa pohádame na inom. Každý si obhajuje svoje priority, čo je správne.

Aké majú priority napríklad vaši študenti v porovnaní s vami?
Nevidím v tom nejaký rozdiel... Často mám chuť ich poučiť a aj si poviem svoj názor. Ale oni, aby pochopili hodnotu vecí, si musia všetko zažiť a prehrýzť sami. Nedá sa im naočkovať nejaká cudzia skúsenosť, ktorú si jednoducho osvoja. Musia robiť podľa toho, ako to sami cítia, chcú a potrebujú. Keď sa so študentmi stretnem prvýkrát, tak ich odhováram: "Načo, preboha, ste sem prišli? Prečo ste si nenašli niečo praktickejšie?" Tým ich vybudím, aby si obhájili, prečo to tak je. Musia sa naučiť život prežiť tak, aby vo všetkom videli nejaký zmysel, a nie aby niečo napodobňovali. Aby si sami dokázali utvoriť hierarchiu hodnôt.

Dnes si každý človek môže zobrať do rúk digitálny fotoaparát a cítiť sa fotografom. Na vysokej škole teda učíte mladých ľudí skôr uvažovať o živote?
Fotografia je psychologická záležitosť. Nie je o tom, že si vezmem fotoaparát a niečo zvečním. Je o filozofii a poznaní. Keď človek niečím prejde a pochopí to, cez objektív sa začne dívať inými očami. A zrazu to z tej fotografie ohromne cítiť.

Na Slovensku je fotografia stále mladé médium. Ako hodnotíte vývoj - kam sa dnes dopracovala slovenská fotografia?
Slovenská fotografia urobila značný pokrok, má za sebou dobré výsledky, vznikla samostatná katedra na VŠVU, máme veľa úspešných absolventov pražských vysokých škôl, ale mám pocit, že stále nie je docenená. Azda aj preto, že dnes si už naozaj každý človek môže niečo vyfotografovať a okamžite si vytvoriť akýsi povrchný názor, o ktorom je skalopevne presvedčený. A je tu široká vrstva amatérov. Vo fotografii sa tak vypestovalo silné klišé, ktoré si ľudia bránia. Ani neviem, či sa historikom niekedy podarí všetko presne zaradiť a rozlíšiť.

Vy sa o to nepokúšate?
Hneď, keď som prvýkrát chytila do rúk fotoaparát, pochopila som silu tohto média, ale nikdy som sa nesnažila fotografie niekam zaraďovať. Vždy som fotografiu vnímala ako priesečník celým umením. A dnes fotografiu používajú aj maliari či sochári, pričom sa trochu stráca ich vlastné remeslo. Je to veľmi rýchly prostriedok a oni akoby podľahli vnútornému pocitu, že sa urýchlene potrebujú vyjadriť a niekomu niečo naliehavé povedať. Myslím si však, že je to len akási eufória, lebo asi musí prísť návrat a ľudia si znovu začnú vážiť ručnú prácu.

Čiže vývojku a negatív?
K tejto klasike sa vrátia asi len tí, čo to budú fanaticky chcieť. Výsledok, ktorý sa dá "ohmatať" sa dá docieliť aj modernejšími prostriedkami... Technika nás ohromne determinuje v uvažovaní, hoci si ľudia myslia, že to nie je pravda. A tým, že je predimenzovaná, nás akoby hodnotovo posúva dolu. Ale my sa predsa nemôžeme posúvať dolu, lebo vývoj ide stále dopredu! Vôbec nezávidím mladým ľuďom, aké ťažké pre nich dnes musí byť zorientovať sa. Na druhej strane majú úžasnú možnosť získať vynikajúce vzdelanie, ak presne vedia, čo chcú.

Môžete porovnať svojich študentov v Bratislave a Prahe?
Rozdiely tu samozrejme sú a budú sa - aj na pozadí globalizácie - zväčšovať. Na Slovensku mám napríklad problém s komunikáciou - študentom niečo vysvetľujem, nabudzujem ich, vymýšľam si všeličo, len aby som ich zaujala, a stále mám neodbytný pocit, že nechápu, čo im hovorím. A zrazu ma prekvapia prácami, ktoré sú veľmi tvorivé. To, čo tam má byť, vystihnú aj bez toho, aby kládli nejaké otázky a diskutovali. V Prahe je to naopak - študenti diskutujú, ja som celá nadšená, že všetko chápu, som veľmi spokojná, a zrazu mi donesú fotografie, v ktorých tá tvorivosť nie je. K podstate idú pomalším, racionálnejším spôsobom, boja sa pustiť do hocičoho... Ale možno k nej dospejú inou cestou. Slováci sú síce emotívnejší, hlbší a majú skrytú potenciu kreatívnosti, hrozí im však, že ak na sebe nebudú pracovať aj racionálne, môže sa to niekde zastaviť a ďalej to nepôjde.

Takže sa dopĺňame?
V umení by bolo vynikajúce toto česko-slovenské prelínanie.

Ako hodnotia české prostredie vaši slávni žiaci Tóno Stano alebo Miro Švolík?
Oni sú už Česi, už by sa sem ťažko vrátili. Ja som však nikdy neuvažovala o tom, že by som tam ostala, hoci mám v Prahe malý byt. Jednou nohou som tu, druhou tam, veľmi mi to vyhovuje. Mám rada pocit, že môžem prísť vítaná niekam na návštevu a potom sa pokojne vrátiť domov. Vždy som sa dobre cítila v Bratislave a nikdy som neuvažovala ani o emigrácii.

Máte kritikov, ktorých si rada vypočujete?
Najlepší kritici sú moje deti a som im za to vďačná.

Takže predsa len diskutujete o tvorbe.
Nie, ale dokážu ma rýchlo schladiť len nenápadným spontánnym komentárom alebo pocitom. Kritika je dobrá vec a oceňujem, keď mi niekto otvorene povie, čo si myslí. Preto mám rada drzých študentov, lebo tí vám naozaj povedia, čo vám chcú povedať.

Kritizujete študentov?
Tu som opatrná. Sú to mladí ľudia, ktorí sú veľmi citliví, a prehnaná kritika ich môže úplne odviesť od ich vlastného sebavyjadrenia. Moja dcéra mi hovorí, že niekedy dokážem byť vyslovené hrozná a povedať niečo, čo zabolí, takže si musím dávať pozor. Študenti berú profesorov vážne a nechcela by som ich ovplyvniť, aby robili tak, ako robím ja. Vôbec im napríklad neukazujem, čo robím. A potom sú prekvapení.

Sedíme v kaviarni, kde sú zavesené reprodukcie slávnych svetových fotografií v rovnakých slušivých rámoch, a ľudia si ich vôbec nevšímajú. Dá sa dnes vyvarovať tomu, aby naša vnímavosť k obrazu nedegradovala, aby sme ešte boli schopní pozorne sa k niečomu prizrieť?
Práve preto je dôležité, aby sa súčasná generácia emotívne vyrovnala s predmetným svetom. To je jej najväčší problém. Ľudia sa s ním musia vyrovnať bez toho, aby ho odmietali. Niektorí výtvarníci nariekajú, čo s tým urobíme. Ale moja filozofia nie je postavená na tom, aby sme to, čo je okolo nás, rušili a odmietali. Nemusíme rebelovať, ale dopracovať sa k nadstavbe, potom budeme schopní všetko vidieť inými očami. Je to o pohľade na život. Pre život nepotrebujete veľa. Mali by sme sa dostať na takú mieru, aby sme mali všetko, a pritom nič. V tomto svete najlepšie dopadnú tí ľudia, ktorí vedia vyžiť z minima.

Čo znamená najlepšie dopadnú?
Budú mať najväčšiu schopnosť improvizácie a tvorivosti na to, aby to dokázali. Keď k nám prídu študenti zo Západu, kde už prešla vlna presýtenia, vidno, ako všetko ináč vnímajú. Vôbec nemajú zmysel pre improvizáciu, ktorá je na život vyslovene potrebná. Akoby im oproti nám určité veci úplne chýbali, a pritom všetko majú a vedia perfektne o všetkom rozprávať. Naozaj si nemyslím, že na tom Západe je všetko geniálne. Keď prišla eufória z otvorenia hraníc, poslala som svoje deti do sveta. Keď sa po roku vrátili, moja dcéra mi povedala: "Mami, preboha, veď to všetko svinstvo ide sem!" Veľmi rýchlo sa zorientovali.

Momentálne váš syn pracuje v Londýne...
Robí v oblasti svetelnej architektúry, čo je diapazón, ktorý u nás ešte nie je naplnený. Je to veľmi zaujímavé, niečo nehmatateľné a zároveň veľmi dôležité, lebo svetlo v architektúre je často rozhodujúcou zložkou. Akosi sa to u nás rodinne vrátilo, lebo podstata fotografie je v zachytení svetla.

Boli ste na našom území prvou fotografkou, čo aplikovala svoje veľkoplošné práce do moderných architektonických projektov. Akú šancu majú dnešní výtvarníci vstúpiť priamo do stavby?
U nás nastal prevrat v tom, kto stavby zadáva a výtvarníci sa k tomu nemôžu dostať. Za socializmu bola takzvaná hlava 5, pre ktorú boli vyčlenené špeciálne prostriedky na výtvarné stvárnenie stavieb. Ako to väčšinou dopadlo, je iná vec, naozaj sa vytvorilo aj veľa balastu, ale tento princíp začínajú v súčasnosti zavádzať na Západe, aby výtvarníci mali šancu niečo povedať za seba a obohatiť architektúru svojou výpoveďou. My tu máme momentálne stop. Stavby zadávajú podnikateľské subjekty, architekt väčšinou nemôže toho veľa povedať, lebo je rád, ak sa podarí zrealizovať jeho vlastný zámer, a investori si už potom len nakúpia nejaké diela, alebo niečo skopírujú. Verím, že raz sa to obnoví aj u nás, ale zatiaľ tu máme veľa dobrých výtvarníkov, ktorí odrazu nemajú čo robiť.

Čo poviete na to, že práve zaniká národné dizajncentrum?
Neskutočne ma to prekvapilo a sklamalo. Dnes je dizajn jednou z najdôležitejších oblastí. Všetky veci, čo nás obklopujú, vytvárajú našu psychiku. Preto opakujem, že mladý človek sa musí emotívne vyrovnať s ich náporom. Neviem si predstaviť, komu to vlastne zišlo na um. Je to ťažké. Rovnako ako náš úpadok s knihami. Vždy sme mali vynikajúce ilustrácie a úplne sa to vytráca. Na jednej strane si to zlé nechcem priznať a hovorím si, že život predsa ide dopredu, ale sú tu záležitosti, pri ktorých človeku ostáva rozum stáť. Asi je to tak, že vidíme síce super auto, ale sedí v ňom neandertálec.

Ako si vysvetľujete, že dnešní ľudia majú stále pocit, že si súrne musia niečo povedať a rýchlo sa vyjadriť napríklad aj fotografickou správou v telefóne?
V tej záplave informácií sa cítia byť veľmi osamotení. Odrazu je všade veľmi veľa psov - ľudia potrebujú s niekým komunikovať a nedokážu komunikovať vzájomne. Koľkokrát sedím v električke, a hovorím si: ‚Bože, koľko ľudí, a kde je tá spriaznená duša?' A nepochybujem, že takto uvažujú mnohí ďalší. Aj si to navzájom povieme, ale nevieme s tým nič urobiť. Naučili sme sa nepravdivo žiť. Nahovárame si isté veci, ktoré neplatia. Prestali sme vnímať emócie. Dnes si každý meria IQ, ale EQ, čo je pre život podstatnejšie, ignorujeme. Pričom všetko sa začína pri emócii - darmo si budem rozumne dohovárať, čo všetko by som mala robiť a ako sa mám rozhodovať do budúcna, aby to bolo správne. Pre emócie to napokon aj tak všetko úplne inak vypáli. Nedá sa to naplánovať. Určitú víziu by človek samozrejme mal mať, ale aby ju mohol zrealizovať, potrebuje byť emocionálne na výške. Inak zažíva samé sklamania. Tento svet speje do prevahy racionality, čo je vlastne čistá pasca, do ktorej sa môžeme veľmi ľahko chytiť.

Ľudia samozrejme chcú z toho von, ale nevedia, ako a v čom presne sa mýlia. Čo hovoríte mladým ľuďom - ako si majú vypestovať a zachovať schopnosť emocionálne komunikovať?
Len to, aby si hľadali vlastnú identitu a že musia za tým ísť hlava-nehlava. Človek si musí uvedomovať tradíciu - odkiaľ prišiel a kam patrí. Nemôže odrazu visieť v lufte. Každý máme mamu, otca, to je jedno akých, ale niekam patríme. Navyše, vždy sme si chránili intimitu, súkromie - niečo, čo bolo naše. Dnes je všetko súkromné odrazu verejné. Nič nie je identické, iba moje. Keď každý všetko vie, je otvorený, zdanlivo to vyzerá, že je to super - žiadne tabu a nejaké falošné zakrývanie. Na druhej strane ide o nepredstaviteľné ochudobnenie.

Prečo by sme vlastne mali trvať na tajomstvách?
Tajomstvá a ilúzie sú veľmi krásne. Som napríklad veľmi rada, že som žila aj v čase socializmu, lebo niekedy to naše prežívanie bolo nádherné v tom, ako sme sa dokázali tešiť z maličkostí, aj z nejakej obyčajnej ceruzky na oči z cudziny. Neviem si predstaviť, že sa moja maličká vnučka, ktorá má už dnes všetko, bude vedieť takto radovať z nejakých drobností. Peniaze asi naozaj rozdelia svet na dve časti. Nie je príjemné domyslieť tú polarizáciu na bohatých polobohov a chudobu.

Inak by ste museli súhlasiť s Fidelom Castrom?
Asi je lepšie sústrediť sa na to, čo človek naozaj vie robiť. Nech sa každý pokúsi naučiť žiť a budovať si vlastný svet v sebe. Nič iné nemôžem povedať mladým ľuďom okolo seba, len to, aby si narovnali chrbát a dokázali sa na svet pozerať inými očami. Preto milujem výtvarnú školu, lebo je o živote. Ide o to, aby ľudia, čo ju skončia, boli sami sebou a na výške. Aby boli aristokratmi. Aristokrat niekedy nemal ani na nohavice, ale bol hore, lebo trval na svojom zanietení. Keď stratíme zanietenie, sme ‚hotoví'. Zbytočné je chodiť do školy a vôbec o niečom debatovať, pokiaľ tu nie je zanietenosť, túžba byť príkladom a mať vyhranený charakter.

Myslíte si, že Dostojevskij mal pravdu, keď veril, že krása môže spasiť svet, a teda, že mravnosť je vlastne estetická záležitosť?
Áno. Ale slovo estetika je zavádzajúce. Ľudia si hneď predstavia nejaký peknučký obrázok. Ja si pod tým predstavujem niečo iné. Niekedy to môže byť niečo úplne škaredé, a pritom krásne. Tak, ako môže byť škaredá žena krásna a ako môže byť krásna žena odpudzujúca.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL