V Rusku mu často vyčítajú, že točí filmy o Rusku pre cudzincov, napriek tomu je v Rusku populárny. Možno i preto, že dokáže pre svoje snímky zohnať investorov a potom svoje diela i úspešne predať. Asi najznámejší ruský filmár Nikita Michalkov, držiteľ Oscara a dvoch benátskych Zlatých levov, mal vždy cit pre atmosféru doby, o "záhadnej" ruskej duši sa však vyslovoval s pýchou a iróniou. V piatok bude mať šesťdesiat.

Vnútorným presvedčením monarchista Michalkov zaujal v poslednom období hlavne kontroverzným, veľkorusky ladeným filmom Sibírsky barbiér (1999). A to nielen svojráznym vykreslením dávno zaniknutého Ruska, kde vládne múdry cár, kde je mocná pravoslávna cirkev a hojnosť kaviáru a vodky, ale i rozpočtom. Išlo o najdrahší ruský film, ktorý stál 45 miliónov dolárov. Kvôli natáčaniu Sibírskeho barbiéra dokonca na jednu noc zhasli (po prvý raz po 41 rokoch) červené hviezdy na kremeľských vežiach.

Moskovský rodák vyštudoval herectvo i réžiu a na filmových plátnach sa začal objavovať ako predstaviteľ odvážnych a mužných hrdinov, oplývajúcich šarmom a romantickou rozorvanosťou.

"Odjakživa som zakúšal potrebu na niekoho sa hrať, niekoho imitovať, parodovať, predstavovať," napísal raz.

V divadle debutoval ako štrnásťročný, o rok neskôr sa predstavil pred kamerou. Po prvýkrát na seba upozornil postavou mladého robotníka Koľju vo filme Chodím po Moskve (1963) a čoskoro sa stal jedným z najpopulárnejších hercov svojej generácie.

Vytvoril mnoho výrazných úloh, napríklad zábavné knieža v Šľachtickom hniezde, naftára v Sibiriáde, rejdara v Krutej romanci či hajtmana v Revízorovi.

Ako režisér celovečerného filmu debutoval v roku 1974 snímkou Svoj medzi cudzími a odvtedy natočil 19 hraných dokumentárnych filmov. Prvý medzinárodný ohlas si vyslúžil za Otrokyne lásky (1976), popularitu, ale i kritiku za adaptáciu Gončarovovho románu Oblomov (1979), o dva roky neskôr natočil v Taliansku melodramatickú snímku Oči čierne s Marcellom Mastroiannim, námetovo čerpajúcu z poviedok A. P. Čechova.

Prvého Zlatého leva na benátskom festivale dostal v roku 1991 za snímku Urga, druhého o tri roky neskôr za psychologickú drámu z obdobia stalinských čistiek Unavení slnkom (Oscar za najlepší cudzojazyčný film, 1995). Ešte v časoch Sovietskeho zväzu založil Michalkov v polovici 80. rokov vlastnú produkčnú spoločnosť TriTe (TTT - tovaryševstvo, tvorčestvo, trud).

Tá mu teraz umožňuje natáčať filmy, prevažne vo francúzskej koprodukcii. Tento rok sa Nikita Michalkov opäť vrátil k herectvu - vystupuje napríklad v novom filme poľského režiséra Krzysztofa Zanussiho Persona non grata.

Nikita Sergejevič Michalkov pochádza zo známej umeleckej rodiny.

Je synom básnika, dramatika a scenáristu Sergeja Michalkova (autor textu bývalej sovietskej hymny) a spisovateľky a poetky Natálie Končalovskej. Je mladším bratom iného významného filmového režiséra Andreja Michalkova-Končalovského.

V 90. rokoch pôsobil Michalkov i v politike, bol členom tímu poradcov bývalého prezidenta Borisa Jeľcina.

Michalkov, ktorý sa v Prahe "vďaka slovanskej vzájomnosti cíti ako doma" bol v ČR niekoľkokrát - naposledy na festivale v Karlových Varoch v roku 1999, kde prevzal Cenu mesta Karlove Vary.

V roku 1993 dostal Michalkov, ktorý je rozvedený a má syna Stepana, francúzsky Rad Čestnej légie za významný vklad do svetového umenia.

(čtk)