na jeho záchranu. Neskôr tradíciu stretnutí udržiavali ľudia okolo časopisu Mosty. Cieľom bolo zostať v kontakte, neprísť o spoločné väzby, navzájom diskutovať.
Luhačovice Vlada Čecha 2002, ktoré sa konali uplynulý víkend, však vôbec neboli o nostalgii za spoločným štátom. Obe krajiny sa dnes dívajú dopredu. Účastníci hľadali odpovede na horúce témy dneška – Komu patrí dnes Slovensko a Česko? Ako vyzerá politická scéna? Prečo máme konflikt s Maďarmi? Sme rasistickí? Kam siahajú ľudské práva? Aké sú hodnoty tej Európy, do ktorej chceme ísť?
Odpovede boli pre Česko a Slovensko niekedy odlišné. Podľa predsedu českého Senátu Petra Pitharta Česko dnes už patrí hlavne samotným občanom, a to cez občianske a nezávislé dobrovoľné organizácie.
Slovenský pohľad bol pesimistickejší. „Podľa ústavy patrí štát občanom. V skutočnosti ho však ovláda duch národných demokratov z minulého storočia,“ myslí si vydavateľ a spisovateľ László Szigeti. „Slovensko patrí štátu a cez štát rôznym záujmovým skupinám,“ hovorí ekonóm Miroslav Beblavý.
V diskusii o rasizme Ján Hrubala, Ondřej Cakl a Anna Grušová konštatovali, že väčšinové obyvateľstvo v Čechách aj na Slovensku má rovnaké problémy s toleranciou – nemáme radi Rómov, nevítaní sú utečenci, objavujú sa prejavy neonacizmu.
Záver patril diskusii o hodnotách, v ktorej sa stretli Ján Čarnogurský, hovorkyňa iniciatívy Inakosť Anna Daučíková, bývalý kancelár prezidenta Havla, knieža Karel Schwarzenberg a bývalá hovorkyňa Charty 77 Dana Němcová.
Živo bolo najmä pri téme deklarácie KDH o zvrchovanosti Slovenska v otázkach morálky a etiky, registrovaného partnerstva homosexuálov a miery ich práv. „Nemôžeme očakávať, že v celej Európskej únii budeme mať rovnaké hodnoty, pretože sme sa vyvíjali rôzne. Mali by sme sa najprv dohodnúť na pravidlách spolužitia,“ myslí si K. Schwarzenberg.
Luhačovice nepriniesli konkrétne odpovede. „Nastolené otázky patria medzi tie, kde v odpovediach neexistuje stopercentná pravda,“ povedal Schwarzenberg.
Boli možnosťou pozrieť sa na seba optikou našich susedov. Ako povedal P. Pithart: „Kým sme boli spolu, jeden v druhom sme sa mohli odrážať ako v nastavenom zrkadle. Tieto stretnutia sú pokusom nestratiť túto reflexiu.“ (mar)
