
FOTO – AUTORKA
zo Žiliny. S manželom má tri deti od 12 do 16 rokov, pred tromi rokmi k nim pribudla aj Nikolka.
Mala vtedy necelé štyri roky a žila v dojčenskom ústave. Jej biologickí rodičia ju tam doniesli, keď mala rok. Dievčatko nevidelo, nerozprávalo, nechodilo, jedlo iba kašovitú stravu, vôbec sa nesmialo, nereagovalo na svoje meno.
Pre zdravotný stav nechceli Nikolku prijať ani v detskom domove, ani v ústave v Levoči. „Vtedy som akosi pocítila, že by sme si ju mali zobrať. Súhlasil s tým manžel aj deti.
Nevedeli sme, do čoho ideme, len sme tušili, že ľahké to nebude,“ spomína pani Jančová. Spolu s manželom sa rozhodli pre profesionálne rodičovstvo.
Vo februári 1999 k nim prišla Nikolka na hostiteľský pobyt – a už neodišla. „Urobila obrovské pokroky. V máji sa postavila, postupne začala aj samostatne chodiť. Asi pred polrokom začala dokonca aj trochu rozprávať. Hlavne získala psychickú pohodu,“ hovorí mama o úspechoch, ktorým sa teší celá rodina. „Dnes je z nej už osobnosť, pred tromi rokmi ju prirovnávali k handrovej bábike.“
Keď prišla Nikolka z ústavu, bez liekov nevedela zaspať. „Hneď sme jej ich vysadili, nechceli sme, aby bola závislá. Chvíľu to trvalo, ale už spáva v poriadku. Len potrebuje cítiť, že je niekto pri nej,“ hovorí štrnásťročná Betka. Nikolku úplne prirodzene považuje za svoju sestru.
Všetci súrodenci sa s ňou vystatujú: „Je to moja najkrajšia sestrička.“ Nedajú na ňu dopustiť, hovorí spokojná mama Jančová.
Trápi ju len skutočnosť, že v Žiline nie sú odborníci, ktorí by jej vedeli pomôcť, poradiť. Raz za čas síce chodia do Levoče alebo k nim z Levoče príde špeciálna pedagogička. Nikolka by však vo svojom veku potrebovala dennú odbornú starostlivosť.
Na dve hodiny denne chodí s mamou do škôlky. Veľmi má rada, keď jej hrajú na klavíri, niekedy si na ňom sama zabrnká. „Musí mať veľmi dobrý hudobný sluch. Dokonca pani učiteľku v škôlke upozorňuje, keď zahrá falošne,“ smeje sa mama Jančová.
Nikolka sa však bráni bližšiemu kontaktu s deťmi. Práve sociálna retardácia je to, čo ju v útlom detstve postihlo najviac. V niektorých oblastiach sa jej stupeň vývoja rovná dvojročným deťom. Nikolka bude mať onedlho sedem.
Je zaostalá v motorike, predpokladá sa u nej aj ľahká mentálna retardácia. Pre zrakový hendikep je však ťažké diagnostikovať ju. Budúcnosť je zrejme taká, že Nikolka pôjde do Levoče. Jej blízki sa však obávajú, že jej to opäť spôsobí traumu. Pokúšajú sa jej vybaviť individuálny študijný plán. „My ju nepustíme,“ tvrdia zhodne súrodenci.
ANDREA HARMANOVÁ