Ruský útočník Valerij Bure (vľavo) sa teší z gólu v sieti Mika Richtera, so strelcom sa objíma Alexej Žamnov. V hlavnom turnaji hokejistov remizovalo Rusko s USA 2:2.
FOTO – REUTERS
Hokejové cesty postavili týchto členov hokejových Siení slávy (Brooks ostane nesmrteľný v Sieni slávy USA a Medzinárodnej hokejovej federácie IIHF, Fetisov je od novembra minulého roku členom najuznávanejšej Siene slávy NHL v Toronte a zároveň aj IIHF) proti sebe už na olympiáde 1980 v Lake Placide. Americkí poloamatéri pod vedením Brooksa tam zdolali vysoko favorizovaný tím ZSSR 4:3, v ktorom hral vtedy 22-ročný ofenzívny obranca Viačeslav Fetisov. Po skončení protokolárnej časti neskoro po polnoci sa 43-ročný rodák z Moskvy v útrobách E-Centra s typickým výrazom dobráckeho medveďa ochotne venoval diktafónu SME.
FOTO - TASR
Nabité hľadisko plné amerických zástav podchvíľou vo vytržení vstávalo zo sedadiel, domácim zdatne kontrovala početná skupina fanúšikov s ruskými vlajkami. Spomenuli ste si na atmosféru zápasov zo svojich aktívnych čias, keď víťazstvo znamenalo prestíž spoločenských systémov?
„To bolo tak dávno, že si to už nepamätám (smiech). Dnes mi to celé vyznieva smiešne. V bývalom Sovietskom zväze potrebovali športoví, teda vlastne vojenskí potentáti prvenstvá na svetových šampionátoch a olympiádach, aby mohli národ kŕmiť demagógiou, že sme vyhrali preto, lebo socializmus je najlepší systém na svete. Že v Sojuze je hokej na vyššej úrovni ako v Kanade či USA.“
Historické anály nepustia. Bývalý ZSSR (v roku 1992 ako SNŠ) získal najviac zlatých na OH – osem. Kanada len päť, USA dve, Švédi a Česi po jednej.
„Prosím, ale je to totálny nezmysel, lebo hokej v ZSSR, to bolo zopár mužstiev – predovšetkým CSKA, Krídla sovietov, Dynamo – kde boli hráči neslobodne sústreďovaní a drezúrovaní. Odmenou im boli výjazdy do zahraničia a nadštandardná životná úroveň doma. No často aj v miliónových mestách ZSSR nebol žiadny hokejový klub, v obchodoch nebolo dostať ani hokejku. Masové rozšírenie hokeja sa štatisticky iba vykazovalo.“
Ako?
„Napríklad, že každý pionier – a tým bol zasa povinne naozaj každý – bol automaticky zapísaný do všezväzovej súťaže o Zolotuju šajbu a zrazu sme mali najviac aktívnych hokejistov na svete. Pritom tie decká ani nestáli na korčuliach. A v Kanade si veselo hrali pravidelne mužstvá obrazne na každej ulici. Lenže aj tam sa niektoré deti čudovali pri spomínaných antagonistických hokejových súbojoch, že tým čertom z komunistickej ríše chýbajú na čele rohy.“
S Američanmi ste mali teraz blízko k víťazstvu. Hull vyrovnal tri a pol minúty pred koncom. Nemrzí vás to?
„V momente inkasovaného gólu určite. Ale bol to veľký súboj dvoch vyspelých súperov. My sme navyše mali v nohách zápas proti nepríjemnému Bielorusku deň predtým. Musím chlapcov pochváliť, hrali typický ruský hokej. Veľa korčuľovali a dobre kombinovali, boli strelecky aktívnejší. Myslím, že sme súpera zaskočili aj obetavosťou a kolektívnou disciplínou.“
Prekvapil vás niečím súper?
„Už mená na jeho súpiske, ktoré ja i každý z našich hráčov roky dôverne poznáme zo stretnutí NHL, garantujú najvyššiu kvalitu. Američania boli nesmierne dôrazní v obrane a nebezpeční v útoku.“
Môžete porovnať súčasnú ruskú zbornú a jej predchodcu z Nagana 1998?
„Nemôžem, lebo vtedy som ju vôbec nesledoval.“
Dosť dlho nebolo jasné, či na olympiáde v Salt Lake bude Rusko štartovať podľa predstáv moskovského vedenia prezidenta federácie Steblina, alebo podľa skupiny zámorských osobností okolo vás a Igora Larionova. Ako ste zostavovali zbornú?
„Na základe zdravých vzťahov. Pár mesiacov pred olympiádou som doma na tabuli posúval menovky, z ktorých som donekonečna zostavoval rôzne formácie. Toto je výsledok. Nie ideálny, ale je schopný presadiť sa v tejto špičkovej konkurencii.“
Forma brankára Chabibulina z Tampy ho vyniesla až pod reflektory All Star Game NHL v Los Angeles, čo sa v minulosti ruským brankárom nedarilo len tak. Čo si od neho na olympiáde sľubujete?
„Proti Američanom podal excelentný výkon. Je veľmi dobre disponovaný mentálne, čo je základ úspešnosti gólmana. Som šťastný, že ho máme v tíme. Je navyše patrične vyzretý.“
Na aké umiestnenie či medailu si trúfate v Salt Lake?
„Hm. Chceme vyhrať v každom zápase. Verím, že naša súčinnosť bude neustále narastať a budeme efektívnejšie ťažiť z korčuliarskych a kombinačných predností. Dôležité sú vzťahy v mužstve. Všetky hviezdy bez problémov pochopili, že musia vytvoriť súdržný tím a na ľade to vidno.“
Tam je vašou predĺženou rukou 41-ročný kapitán Igor Larionov. Zvládne taký hustý sled zápasov olympijského turnaja fyzicky?
„Igor je stopercentný profesionál. Jeho úlohou je rozdeľovať puky, v kabíne má prirodzenú autoritu. Keby si potreboval oddýchnuť, sám vie zvážiť, kedy si posedí na striedačke dlhšie.“
Sledovali ste nešťastný osud slovenskej reprezentácie v kvalifikačnej skupine olympijského turnaja. Ako ho vnímate?
„Neberte to ako lacnú útechu alebo zdvorilostné komplimenty. Som presvedčený, že Slovensko bolo poslednýkrát obeťou vyslovene nespravodlivého nedorozumenia. Váš tím nemohol nastúpiť v plnej sile, chýbalo mu množstvo kvalitných hráčov, čo ho napokon stálo postup. Zdôrazňujem, na olympiáde je nesprávny hrací systém, ktorý morálne ublížil vašim hráčom, fanúšikom i celému hokeju na Slovensku.“
S Petrom Šťastným, ktorý bol manažérom slovenskej reprezentácie, ste hrávali najprv proti sebe v zápasoch bývalého Československa a ZSSR, neskôr ste boli v NHL spoluhráčmi v New Jersey Devils. Stretli ste sa v Salt Lake?
„Áno, Peter bol z neúspechu svojho tímu zdrvený. Veľmi dobre viem, čo všetko podstúpil, aby vybavil predčasné uvoľnenie hráčov z klubov NHL. Postupoval veľmi citlivo, trpezlivo, diplomaticky zrelo. Nezaslúžil si takýto výsledok, je to poctivý perfekcionista. Veľmi si ho vážim, žili sme v New Jersey v susedstve, poznajú sa aj naše rodiny. Vtedy hrával s nami v Devils aj Zdeno Cíger ako mladík. Hokej vie byť veľmi krutý.“
Lenže v kľúčovom úvodnom zápase s Nemeckom sme mali dosť kvalitných útočníkov na to, aby sme uspeli.
„To nemusí stačiť. V stretnutí, kde sa jedno mužstvo po šťastnom góle sústredí piatimi chlapmi na bránenie vlastnej modrej, to pre nikoho nie je jednoduché. Navyše, s pribúdajúcim časom pracujú nervy. Viem si dobre predstaviť, že ktorýkoľvek tím z elitnej šestky mohol mať vo vašej situácii podobné problémy.“
Prečo?
„Spomeňte si, ako rozpačito vyzerali spočiatku výbery Kanady či USA na svetových šampionátoch, keď sa poskladali cestou z letiska. Na konci turnaja však už boli zohratí a silní. V hlavnej fáze olympijského turnaja odpadá stres, veď každý má istý postup do play off. Tam by ste sa so svojimi brilantnými útočníkmi určite nestratili. I keď je pravda, že problém na brankárskom poste u vás stále pretrváva.“
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Salt Lake City
