denník Die Presse komentoval tak, že premiér Zeman a hajtman Haider svojím konaním poskytli „doslova učebnicový príklad toho, ako sa medzi dvoma národmi vyvíjajú konflikty, z ktorých aspoň v minulosti mohli vzniknúť vojny“. Obaja politici namiesto toho, aby v záujme európskej integrácie odbúravali staré a ešte stále živé predsudky, oživovali ešte staršie pocity nevraživosti a zášte.

Politika strachu

Analytici, ktorí sledujú politickú kariéru Jörga Haidera, tvrdia, že dokáže veľmi presne odhadnúť, čoho sa verejnosť naozaj bojí. Potom sa jej úzkosti ujme, živí ju a obhospodaruje.

Na začiatku svojej kariéry dlhé roky pestoval vo svojich spoluobčanoch strach z cudzincov, potom ťažil z neistoty okolo členstva v Európskej únii a teraz sa spolieha na strach z jej rozšírenia. Politik, pre ktorého je hromadný strach základným pracovným materiálom, pochopil, aké politické možnosti mu poskytuje obava za atómových elektrární a českého Temelína.

Podľa prieskumov verejnej mienky až osem z desiatich obyvateľov Rakúskej republiky sa bojí jadrových elektrární a má strach aj z Temelína, pretože okrem všeobecnej obavy, ktorá je od Černobyľa dosť rozšírená, hladinu rakúskej úzkosti zvýšilo aj to, že česká elektráreň má od spustenia skúšobnej prevádzky vážne problémy. Temelín tak poskytol Haiderovi šancu, aby mohol strach svojich spoluobčanov nasmerovať proti Čechom a proti rozšíreniu únie.

Petíciou chcel vyvolať referendum a prostredníctvom neho dosiahnuť, aby sa súhlas Rakúska so vstupom Českej republiky do Európskej únie, podmienil ochotou Prahy zastaviť Temelín. Málokto mu v jeho snahe pomohol tak ako český premiér.

Politika urážok

Namiesto toho, aby pokojne všetkým vysvetľoval, prečo sú obavy z Temelína neopodstatnené, Miloš Zeman zaútočil nielen na Haidera, ale aj na Rakúšanov. Bývalého šéfa strany slobodných označil priamo za postfašistického politika a jeho spoluobčanov, ktorí podpísali jeho petíciu, nepriamo za idiotov.

Podľa neho pravý dôvod, pre ktorý sú Rakúšania proti jadrovej energetike, sa skrýva v ich pocite menejcennosti: „Pretože Rakúsko nemá nijakú jadrovú elektráreň, nechcete, aby ich prevádzkovali vaši susedia.“ Premiér Zeman neuveriteľne ľahko prešiel od psychologických analýz k historickým zovšeobecneniam.

Jeho vyhlásenie, že „Rakúsko nebolo prvou obeťou hitlerovského Nemecka, ale jeho prvým spojencom“, poskytlo Haiderovi príležitosť, aby vyhlásil, že veľký počet Čechov pomáhal zatiahnuť ruský komunizmus do stredu Európy a že tento zločinný režim nikde nemal takú podporu ako práve v Česku.

Štáty Rakúsko-Uhorska

Reakciou integrovanej Európy na tieto vyhlásenia, a najmä na fakt, že ich autori dostali nezanedbateľnú podporu vo vlastnej krajine, bolo zdesenie. Také niečo sa ešte v únii nevyskytlo, také tóny v nej totiž ešte nezazneli. Nie je náhoda, že sa objavili medzi Rakúšanmi a Čechmi, ktorí boli ešte pred storočím v jednom štátnom útvare. A nie je náhoda, že rovnaký tón sa presadzuje aj medzi Maďarmi a Slovákmi, ktorí boli súčasťou druhej časti tohto útvaru.

V nástupníckych štátoch bývalého Rakúsko-Uhorska, ktoré predstavujú tradičnú Mitteleuropu, existuje toľko resentimentu, vzájomných urážok, bolestí a krívd, že je v nich možné, aby sa receptom na politický úspech stalo podnecovanie historických stereotypov a komplexov. Nemôže byť náhoda, že politici štyroch krajín bývalého Rakúsko-Uhorska krátko pred voľbami oslovujú masy výrokmi, ktoré majú rozhýbať patologickú usadeninu v nich. Nerobili by to, keby nešlo o recept na úspech. Čo nie je len svedectvo o politikoch strednej Európy, ale aj o mentálnom stave nezanedbateľnej časti obyvateľstva v nej.

Národné zjednotenie

Zákon o zahraničných Maďaroch žijúcich v susedných štátoch mohol byť iba štandardným zákonom, aké prijali aj iné európske krajiny. Premiér Orbán namiesto toho, aby tak doma, ako aj v zahraničí vysvetľoval, že zmyslom zákona je poskytnúť krajanom len také výhody, aké dávajú svojim krajanom aj maďarskí susedia, vyhlasoval, že sa konečne po osemdesiatich rokoch od Trianonu vytvára právny zväzok medzi odtrhnutými časťami národa. Fakt, že predseda maďarskej vlády svojim oponentom, ktorí mali na zákon a jeho uplatňovanie iný názor ako on, v parlamente povedal, že sú vlastizradcami, znamená to, že pripisuje zákonu väčší význam ako zásadám a princípom demokracie.

Na otázku, v čom spočíva perspektíva Maďarov žijúcich zahraničí, existujú v zásade dve odlišné odpovede. Podľa prvej je žiaduce, „aby sa integrovali do politického spoločenstva svojho štátu ako Maďari“. Podľa druhej je ich perspektíva „v národnom zjednotení bez zmeny hranice“. Ak v prvom prípade je štátnou politikou Maďarska podpora národnej identity Maďarov v zahraničí, v druhom prípade sa hovorí, a to najmä pred voľbami, o politickej integrácii maďarského národa, čo je presne to, čo potrebujú slovenskí politici, pre ktorých je práca s obavami takisto profesiou.

Národné eliminovanie

Aj na Slovensku sa predvolebne prudko zvyšuje počet strán a činiteľov, ktorí by z pestovania starých pocitov nenávisti a nevraživosti radi urobili štátnu politiku. Napriek faktu, že sa žiadne zo sporných ustanovení maďarského zákona nevykonáva a že sa bez súhlasu slovenských orgánov ani vykonávať nemôže, poslanci v Národnej rade SR rečnili o pošliapanej suverenite a zneuznanej zvrchovanosti. Vyjadrenia, že Dzurindova vláda „zapredáva česť a svedomie republiky“, že sa nespráva „ako vláda suverénneho štátu, ale ako vazala Budapešti“, nezazneli len z dvoch extrémistických strán, ale aj z poslaneckých lavíc najpodporovanejšieho politického subjektu na Slovensku.

Okolnosť, že proti zákonu neprijali žiadne legislatívne a ani iné opatrenia Chorváti, Juhoslovania, Rumuni, Slovinci a ani Ukrajinci, hoci im určite nemenej záleží na uchovaní suverenity ako Slovákom, je dôvodom, aby Dzurindova vláda prijala iba také „eliminačné“ opatrenia proti maďarskému zákonu, ktoré Slovensko neeliminujú ako krajinu uchádzajúcu sa o členstvo v NATO a Európskej únii.