"Štedrý deň trávi u nás deväťdesiat percent obyvateľov, viem to, lebo som tu s nimi," hovorí Marta Hokinová z Domova dôchodcov na Podjavorinskej ulici v Bratislave. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Na chodbách vonia čaj, sem-tam sa po nich prejde zhrbený starček či starenka. Nevládni ležia v posteliach, vrtkejší sú v spoločenskej miestnosti či na terase. Vysoké stropy, veľké izby, ozdobné zábradlia schodíšť. Sme v centre Bratislavy, v starom trojposchodovom dome, kde už šesťdesiat rokov žijú seniori. Zhovárame sa s riaditeľkou zariadenia MARTOU HOKINOVOU.

Kedy a ako sa starý človek ocitá v domove dôchodcov?

"Je to rôzne. Niekto je čiperný aj v deväťdesiatke, iný potrebuje pomoc omnoho skôr. Starostlivosť o dôchodcu by sa však mala začínať v kluboch dôchodcov alebo denných centrách."

Je u nás bežné starať sa o seba v starobe?

"Je to skôr naopak. Keď starého človeka napríklad opustí životný partner, alebo ostane z iných príčin sám, začne upúšťať od vecí, ktoré predtým normálne robil. Začne neskôr vstávať, neustelie si, prestane sa umývať, nakoniec si nezapne ani televízor, pomaly stráca schopnosť komunikovať s prostredím a uspokojovať svoje potreby."

Sú medzi starými ľuďmi v sociálnych zariadeniach veľké rozdiely?

"Tí, čo vládzu, môžu viesť relatívne samostatný život. Horšie je, keď už nie sú schopní ani vychádzať z izby. Dá sa, samozrejme, pracovať aj s nimi, ale život v komunite je pre nich náročný. Pri ich rozhodnutí ísť do nejakého zariadenia zohrá často úlohu iba to, že v domovoch seniorov je bezpečne a dostanú tu pomoc."

Kto rozhoduje o tom, že starý človek má ísť do seniorského zariadenia?

"Keď je svojprávny, mal by chcieť v prvom rade sám. Treba sa snažiť udržať ho na takej úrovni, aby mohol o svojom živote rozhodovať sám a prijímať zmeny. Nie je dobré, ak mu niekto nahovára, že v zariadení zaňho všetko spravia. V pozadí takýchto úvah cítiť manipuláciu a proces privykania je potom omnoho ťažší."

Aké sú vaše skúsenosti s príbuznými?

"Nebýva zvykom, aby sa pýtali, ako sa ich rodičia majú, či niečo nepotrebujú. Neraz ich musíme prosiť, aby im priniesli papuče a dôstojné oblečenie. Stretávame sa s prípadmi, keď sem deti rodiča doslova odložia, nepotrebujú ho vidieť. A pritom sa iba presťahoval z jednej adresy na druhú. Keď tu upadne do smútku, ťažko sa z toho dostáva. Problém býva s rodičmi emigrantov či s bezdomovcami."

Vidíte rozdiel medzi starými ľuďmi v meste a na dedine?

"Ani nie. V našom zariadení sú obyvatelia, ktorých si priviedli príbuzní, lebo sa rozhodli žiť v Bratislave. Či na dedinách existujú morálne zábrany dať ich do domovov dôchodcov, neviem. Priestorových problémov je tam zrejme menej. Treba však povedať, že v oblastiach, kde je veľká nezamestnanosť, môže byť starý človek istým zdrojom príjmu."

Ako vedia starí ľudia opätovať lásku tým, ktorí sa o nich starajú?

"Viete, pre nich zostanú najmilovanejšie vždy ich deti, a to je v poriadku. Akurát, keby si človek občas nemusel položiť otázku, prečo sem tie deti niekedy neprídu."