Ministerstvo kultúry má pod sebou štyri centrá fungujúce ako príspevkové organizácie (osvetové, hudobné, literárne a Slovenské centrum dizajnu). Zmeniť formu podpory sa rozhodlo pri tej, ktorú dotuje najmenším balíkom a ktorej rehabilitáciu žiadala pri zmene riaditeľa.

Je otázka, prečo nezrušila túto inštitúciu už v roku 2003, keď pod vedením vtedajšej riaditeľky Ľubice Fábri (v súčasnosti aktívnej pri organizácii festivalu Designdays v Bratislave) došlo k sprenevere štátnej podpory (mnohé položky dodnes nie sú vyúčtované) a ku zmene riaditeľa prišlo až pod nátlakom dizajnérskej obce. Prečo ministerstvo prišlo k rozhodnutiu zrušenia centra v čase jeho zmŕtvychvstania, v čase, keď bol na súčasné vedenie vyvíjaný nátlak na obnovu činností?

Tento krok svedčí minimálne o tom, že ministerstvo kultúry samo trpí schizofréniou, keď na jednej strane žiada rehabilitáciu, no vzápätí svoj krok neguje. Ak je s fungovaním dizajncentra nespokojné, dá sa zvoliť aj iná stratégia, ako priamo rušiť inštitúciu, ktorej podpora je vo všetkých kultúrnych krajinách prioritou vlády, uvedomujúcej si jej kultúrny a ekonomický potenciál a hodnotu.

Nehovoriac o fakte, že na Slovensku dodnes neexistuje umelecko-priemyselné či technické múzeum, neexistujú reprezentatívne, kontinuálne a koncepčne spracovávané zbierky z oblasti dizajnu a umeleckého priemyslu.

Spôsob, akým sa ministerstvo kultúry stavia k problematike rušenia a zakladania inštitúcií, bez vypočutia názoru odbornej verejnosti, bez verejnej diskusie, je znakom arogantnosti a neúcty nielen k dotknutým, v tomto prípade dizajnérom a umelcom, ale ku všetkým daňovým poplatníkom. (kop)