"V mojom vnútri sa dlho odohrával veľký boj," priznal. Šport v ňom prehral. Vyhral život. Jaroslav Slávik, bronzový sánkar lanských majstrovstiev Európy, dal zbohom Turínu. Slovensko má o jedného kandidáta na dobré umiestnenie, možno aj medailu na budúcoročnej olympiáde menej.

"Mám na krku tridsiatku, dozrel čas vybudovať si zázemie: mať byt, rodinu," vysvetľuje. Chystáte svadbu? pýtam sa. "Na ženbu ešte nemám," odvetí. "Sánkovaním sa ťažko aj uživiť, nieto na ňom zarábať. Je to koníček, nie profesia."

"Mohol ešte pol roka počkať," myslí si generálna sekretárka zväzu Mária Jasenčáková, ktorá štartovala na piatich olympiádach, a to na jednu ju pre "neperspektívnosť" nepustili. "Je mi to veľmi ľúto, Jaro mal na to, aby uspel v Turíne a dosiahol ešte viacero pekných výsledkov." Možno ešte zmení rozhodnutie, nadhadzujem. "Nepredpokladám," krúti hlavou.

Slávik nie je vetroplach. "Práve že on je azda až prehnane zodpovedný. Dostal sa na hranu svojich športových možností a nemal istotu, že sa mu v ťažkej konkurencii a za podmienok krajiny bez vlastnej umelej dráhy podarí dostať sa až za ňu," tvrdí Marián Kukumberg, šéf strediska ministerstva vnútra, s ktorým nedávno ku koncu októbra rozväzoval pracovný pomer.

"Túžbu zúčastniť sa na olympiáde som si splnil v Salt Lake City 2002. Ak by som šiel do Turína, tak s ambíciou skončiť aspoň na 6. - 8. mieste, ak už nie na medailovom," vraví. "Je tam ťažká dráha a na takých majú šance sa presadiť aj sánkari z krajín, ktoré nemajú tobogan. Ale to by chcelo stopercentné nasadenie, stopercentnú prípravu a ochotu hostiteľov umožniť trénovať na dráhach dosýta aj cudzincom..."

Kukumberg chlapov v Slávikovom veku a Slávikovej zručnosti chápe: "Keď sa rozhliadnu vôkol seba, nutne si položia otázku, kde by boli a čo by zarábali, keby robili čosi iné."

Rodený Tatranec mal v stredisku okolo šestnásťtisíc hrubého, z čoho sa v hlavnom meste nedá žiť aj splácať hypotéka. Skončil a začína z nuly. Povedal si, že lepšie tesne pred tridsiatkou ako po nej.

"Peniaze idú len do zopár najpopulárnejších športov a malé, zvlášť zimné športy, nedokážu riešiť problémy svojich reprezentantov. Ja sa nesťažujem - konštatujem. Naopak, chcem poďakovať stredisku a jeho šéfovi. Aj zväz v rámci svojich možností robil, čo mohol," pripomína.

Svoj odchod označuje za vynútený a dodáva: "Bol by som nerád, keby som sa stal príkladom, ktorý by nasledovali ďalší. Niektorí majú svoju budúcnosť vyriešenú, ja ju nemám. Ale mládež sa začína obracať iným smerom ako ku športu, a to je zlé znamenie."

Slávik zagarážoval svoje sane. Navždy?

"Opatrne pripúšťam, že sa ešte vrátim, ale ak, tak až pred zimnou olympiádou 2010," ponúka svetielko nádeje. Pre slovenský šport je však jeho odchod mementom.