„Vďaka médiám dnes všetci môžeme vidieť, kto ako žije. Ľudia, ktorí nemajú prístup k výdobytkom najrozvinutejších civilizácií sa cítia byť ukrivdení a oklamaní. Tento pocit krivdy, poníženia a straty dôstojnosti plodí túžbu po svete, v ktorom by šance pre všetkých boli rovnaké. Z tej túžby sa rodí terorizmus, pokušenie pomstiť sa i falošné nádeje, že práve takto sa najrýchlejšie podarí nastoliť spravodlivosť,“ hovorí Ryszard Kapuściński, jeden z najznámejších poľských spisovateľov a reportérov v rozhovore so študentmi novinárstva, ktorý sa uskutočnil koncom januára v redakcii Gazety Wyborczej.

Prečo ste sa stali novinárom?

Pretože ma vzrušovali ľudia, život, svet. Myslím si, že dobrým novinárom sa môže stať iba ten, koho ľudia a svet vzrušujú.

Liberálna demokracia sa mala stať, aspoň podľa predpovedí renomovaných filozofov, šťastným zavŕšením dramatických dejín ľudstva. S akým šťastným koncom môže podľa vás rátať Afrika?

Šťastný koniec pre Afriku a pre mnoho ďalších oblastí sveta je v nedohľadne. Afrika potrebuje obrovské investície a veľkú pomoc celého sveta, a to je ťažké, pretože svet prosperity sa zaujíma iba o seba.

Čo by vám na to povedala Oriana Fallaciová? (Ide o slávnu taliansku novinárku, ktorá po teroristickom útoku na New York a Washington napísala kontroverznú esej o vzťahu medzi civilizáciami.)

S Orianou som sa zoznámil v Teheráne, kde prišla urobiť rozhovor s ajatolláhom Chomejním. Oriana je zložitá osobnosť. Na jednej strane je to vnímavá, vášnivá reportérka a spisovateľka, na druhej strane jej chýba to, čo je pri písaní o tomto svete nevyhnutné: ochota pochopiť, že ľudstvo tvorí vyše šesť miliárd jednotlivcov a že všetci majú svoje vlastné záujmy, potreby a mimoriadne rozdielne videnie sveta. Tolerancia a pochopenie rozdielnych pohľadov a názorov je podmienkou toho, aby sme prežili život v mieri, spokojne a dôstojne. To bude možné iba vtedy, ak pochopíme, že aj ľudia, ktorí myslia inakšie, by chceli žiť podľa svojich predstáv o dôstojnom živote, hoci inakšie ako my.

Vo vašej knihe Kráľ kráľov opisujete Irán. Aké sú analógie medzi Iránom a Afganistanom?

Tieto krajiny sú v mnohom podobné, hoci sú veľmi rozdielne. Irán je jedným z najstarších štátov sveta, ktorého civilizácia dospela k jednému zo svojich vrcholov už v dobe antického Grécka, s ktorým Peržania neprestajne bojovali. Je to civilizácia, ktorá si udržala štátnosť viac ako 2000 rokov. V tomto ohľade sa môže porovnávať iba s Čínou. Afganistan leží v centre Strednej Ázie, na križovatke rozličných civilizácií. Je to krajina, kde sa križovali obchodné cesty, kde sa miešali vplyvy rozličných národov, jazykov, rás, civilizácií a náboženstiev. Je to krajina, ktorá má iba 300-ročnú štátnosť. Irán je starý, homogénny monolit, Afganistan je priestor najrozličnejších, často protirečivých a konfliktných tradícií a záujmov.

Vydávate svoje Lapidárium, ktoré je akousi encyklopédiou súčasného sveta. Jednotlivé heslá vysvetľujete formou krátkych esejí. Ako by ste v Lapidáriu charakterizovali 11. september 2001?

Útok na Ameriku som sledoval pri televízore, ktorý som si práve zapol. Išlo o podivuhodnú zhodu okolností, lebo krátko poobede si televíziu zapínam iba zriedka. Vizuálny dojem bol šokujúci, ale ak ide o podstatu veci, o narastajúci konflikt medzi Amerikou, či presnejšie, medzi politikou Washingtonu a rôznymi silami, ktoré sa pokúšajú zmeniť aktuálny pomer síl na našej planéte, potom treba povedať, že tento konflikt bol rozpoznateľný už dávno. Napriek tomu, ako sa dozvedáme, americká administratíva tieto signály ignorovala. Jednoducho sa neodvážila kaliť znamenitú náladu, v ktorej Američania v 90. rokoch žili.

Čo si myslíte o reakcii Spojených štátov?

Osobne som proti všetkým vojnám a ozbrojeným intervenciám, pretože obeťami vojen sa vždy stávajú bezbranní ľudia, najmä ženy a deti. Moderná vojna produkuje obrovské obete a deštrukciu, z ktorej sa postihnuté krajiny dlho nemôžu pozviechať. Videl som vojny v Sudáne, Somálsku, Libérii, Kongu, v Rwande a viem, že ani jednej z týchto krajín sa ešte nepodarilo vrátiť do normálneho života. To je jedna strana americkej intervencie. Zároveň však treba povedať, že americká vláda nejaké odvetné kroky musela podniknúť. Americká verejná mienka si vynútila reakciu na útok, pretože Američania sa zrazu cítili byť ohrození. Myslím si, že táto intervencia bola predovšetkým politicko-vojenským gestom so silným mediálnym efektom.

Nazdávate sa, že súčasná eskalácia terorizmu je trvalým javom?

Aj to je možné. V súčasnom svete sa plody rozvoja a pokroku rozdeľujú veľmi nerovnomerne. Táto tendencia je trvalá a prehlbuje sa. Vďaka médiám dnes môže každý vidieť ako kto žije a ľudia, ktorí nemôžu užívať plody tohto rozvoja, sa cítia ukrivdení, oklamaní, postavení na okraj. Z tohto pocitu krivdy a poníženia sa rodí, najmä medzi mladými, odhodlanie vyrovnať šance. V tejto atmosfére klíči terorizmus, pomsta i falošné nádeje, že práve takto sa podarí nastoliť vo svete spravodlivosť.

Možno terorizmus ospravedlňovať nerovnakým prístupom k výdobytkom pokroku?

Terorizmus nachádza vhodné podhubie iba v atmosfére nespravodlivosti. Tu nejde ani tak o ospravedlňovanie teroru, ako skôr o objasňovanie jeho príčin. Ak sa uspokojíme iba s odsudzovaním terorizmu, bez ochoty chápať veci v kontexte, potom sa nám nepodarí dosiahnuť v tejto oblasti nijaký pokrok.

Nemali ste niekedy počas vašich reportérskych ciest chuť angažovať sa v nejakom konflikte?

Stáva sa, že reportér musí reagovať na veci, ktoré sa okolo neho dejú, napríklad počas vojny. Treba však odlišovať medzi osobnou angažovanosťou (napríklad, keď treba pomáhať pri odsune ranených, lebo niet nikoho, kto by to urobil) a tým, čo sa o tom-ktorom konflikte neskôr napíše. Úlohou reportéra je v rámci daných možností odhaliť pravdu.

Kedy ste sa pri výkone svojho povolania najviac obávali o svoj život? Môže si človek privyknúť aj na strach?

Ja sa vždy bojím. Všetci sa bojíme. Nikdy som nestretol človeka, ktorý by sa nebál. Jedni však svoj strach dokážu potlačiť a kontrolovať, iní to nedokážu. Nikdy sa však nesmieme vysmievať ľuďom, ktorí svoj strach nedokážu ovládnuť. Mať svoj strach pod kontrolou závisí vo veľkej miere od motivácie, ktorá nás v danej chvíli vedie. Ak je pre mňa najdôležitejšie odhalenie pravdy o nejakej udalosti, potom na strach nemyslím. Keď však niekto takú motiváciu nemá, strach ho ochromí oveľa ľahšie. Strachu sa nemožno prispôsobiť. Je to paralyzujúci pocit, ktorý má nad nami obrovskú moc.

Sú vaše cesty dôsledkom chuti napísať reportáž, alebo naopak, reportáž je dôsledkom cesty?

Oba prvky pôsobia zároveň. Reportér je človek. Reportérstvo je však aj povolanie, ktorého podstatou je to, že človek vyráža na cestu, aby získal materiál na napísanie reportáže. Nikdy v živote som necestoval ako turista. Cestovanie je pre mňa spôsobom poznávania i pokusom porozumieť svetu. Drogou, ktorá vo mne vybudí úsilie, sústredenosť, chuť zapamätať si všetko až po detaily. Na cestách si totiž vždy uvedomím, že som sa (zväčša) ocitol na mieste, kam sa už asi nevrátim a zhováram sa s človekom, ktorého pravdepodobne už nikdy nestretnem. Vedomie výlučnosti okamihu a situácie generuje vo mne sústredenosť a zostruje moju pamäť tak, aby som získal čo najviac informácií. Jednou vetou: reportér je človek, ktorý spozná svet vďaka cestovaniu. Cestovanie je pre neho zdrojom, materiálom i surovinou, z ktorých vytvára svoje texty.

Prečo ste vo všetkých svojich devätnástich knihách písali iba o cudzích krajinách, a nie o našom poľskom živote?

To nie je presné. Napísal som veľa textov aj o Poľsku, napríklad reportáže Buš po poľsky. Polovica mojich štyroch dielov Lapidária je zasvätená Poľsku. Lenže môj profesionálny život sa vyvinul tak, že ma vysielali do zahraničia a celé roky svojho života som strávil v krajinách tretieho sveta – v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike. Žijeme vo svete, v ktorom je aj v našom, poľskom, záujme spoznanie celej planéty, pretože celý náš poľský život budú čoraz viac ovplyvňovať udalosti odohrávajúce sa na celom svete. Tento svet nazývame v posledných rokoch globalizovaným svetom. Mám veľa priateľov, ktorí píšu o poľských záležitostiach priam znamenite. Robia to oveľa lepšie, ako by som to dokázal ja. Je však mimoriadne dôležité, aby v každej kultúre, v každej krajine existovali ľudia, ktorí nepíšu iba o svojej vlasti, ale umožňujú spoluobčanom pochopiť aj iné krajiny, kultúry a civilizácie. Bez týchto vedomostí je myslenie moderného človeka obmedzené.

Bolo pre všetky revolúcie v treťom svete, ktorých ste boli svedkom, príznačné zúfalstvo či pocit odvety, revanšu a pomsty za príkoria? Videli ste aj nežné revolúcie?

Kedysi som napísal, že nijaká spoločnosť po revolúciách netúži. Revolúcia je krajným riešením, ku ktorému sa každá spoločnosť uchyľuje iba vtedy, keď už nevidí nijaké iné východisko zo situácie, v ktorej sa ocitla. Revolúcie preto vypukajú mimoriadne zriedkavo, navyše, väčšinou ide o polovičaté, nezavŕšené revolúcie či skôr o revolty, vzbury. Tie sa spravidla končia dramatickou porážkou, nenaplnením ideálov, ktoré hýbali ľuďmi vo chvíli, keď revolúciu rozpútali. Pravdaže, v každom opozičnom hnutí sú aj prvky revanšu či pomsty, ale akákoľvek odveta je iba prázdnym gestom, ktoré nič pozitívneho nevytvára. Existuje aj individuálna pomsta, ktorá sa často a dodnes využíva na kmeňovej úrovni. Jej cieľom je prinavrátenie „rovnováhy“ v pospolitosti po spôsobení krivdy. Rozvinutá spoločnosť však pomstu za jediný cieľ nepovažuje.

Napísali ste knihu Impérium, v ktorej reflektujete na rozpad Sovietskeho zväzu. Rozoberali sme ju na seminári. Aké poučenie by sme si mali vziať z tejto knihy?

V knihe Impérium je najdôležitejšie to, koľko je vo svete zbytočného utrpenia, koľko krívd a tragédií. Počas stalinizmu bezdôvodne vyvraždili niekoľko desiatok miliónov nevinných ľudí, ktorí zväčša nič proti režimu nepodnikli. A režim ich napriek tomu chladnokrvne vraždil. Prečo? Na túto potvorskú otázku neexistuje ani vysvetlenie, ani odpoveď. Tú knihu som napísal vlastne preto, aby sme nepripustili existenciu takého sveta, kde sa bezdôvodne vraždia ľudia, kde sa na ľuďoch pácha krivda.

Vo vašich knihách niet zmienky o náboženstve, nenájdeme v nich nič o tom, aký máte vzťah k náboženstvu a k Bohu. Ste veriaci?

Ťažko mi je odpovedať jedným slovom okrem deklarácie, že som veriaci a že každého človeka vnímam ako bytosť obdarenú duchovnosťou, aj keby ju denne nemanifestoval. Nedávno sa ma redaktor istého jezuitského periodika spýtal: „V čo veria tí, čo neveria?“ Odpovedal som mu, že nemôžem odpovedať na jeho otázku, pretože som ešte nikdy nestretol človeka, ktorý by v nič neveril. Viera je neodmysliteľným prvkom ľudskosti. O Bohu vo svojich reportážach nepíšem, pretože reportáž nie je najvhodnejším žánrom pre riešenie metafyzických problémov. Napriek tomu sa mi vidí, že diskusia o duchovnom živote ľudí je jednou z najdôležitejších tém súčasnosti, že všetci sme veriacimi bytosťami, hoci vieru prežívame každý na iný spôsob a v škále celého ľudstva veríme v rôznych bohov, alebo, tak ako hinduisti, veríme v celý zložitý svet bohov a božstiev, vo vyše 300 000 objektov viery a kultu.

Kde na nás číhajú najväčšie nebezpečenstvá, ktoré by mohli v priebehu najbližších 10 až 20 rokov zmeniť náš svet a život najhorším možným spôsobom?

Podľa toho, čo hovoria intelektuáli, reflektujúci svet a trendy jeho rozvoja, najväčšie nebezpečenstvo hrozí zo strany obrovskej a narastajúcej mikrosféry, najmä mikrobiológie. Je to svet, ktorý sme objavili iba pred 200 rokmi, svet, ktorý nemôžeme sledovať a kontrolovať holým okom. Je to svet vírusov, baktérií, svet ozrutných laboratórií vyvíjajúcich tie najhroznejšie biologické zbrane, svet ambicióznych vedcov, ktorí manipulujú gény. Je to svet tajomný, z ktorého sa môžu vynárať zázračné objavy, lieky, ktoré zachránia životy miliónov ľudí. Do tohto sveta má však prístup iba hŕstka špecialistov, ktorí môžu uvrhnúť svet do strašného utrpenia a nešťastia.

Pred polrokom ste sľúbili, že už čoskoro vydáte knihu o Latinskej Amerike, tá však doteraz nevyšla.

V tomto roku vydám piaty, posledný diel Lapidária. Paralelne však pracujem aj na knihe o Latinskej Amerike, ktorá, podobne ako Heban/Eben bude veľkou reportážou o zážitkoch a udalostiach, ktoré som v priebehu desaťročí zažil na tomto, u nás tak málo známom kontinente.

Autor: Gazeta Wyborcza